Šialená výzva! Výstup na indonézsku sopku Mount Rinjani (3726 m.n.m.) na vlastnú päsť za jediný deň

Jedna z najextrémnejších výziev v mojom živote – rozhodol som sa zdolať druhú najvyššiu sopku v Indonézii Mount Rinjani (3726 m.n.m.) za jediný deň!

Prečo je zdolanie sopky Rinjani za jeden deň extrém?

• Trasa, ktorú som sa rozhodol prejsť za 1 deň, sa robí bežne za 3 dni nabité chôdzou s veľkým prevýšením. Väčšina turistov túto trojdňovú trasu opisuje ako peklo a najťažšiu túru v ich živote, napriek tomu, že im veci niesli nosiči.
• Na tento trek ťa takmer určite nepustia bez sprievodcu alebo nosičov. Rozhodol som sa tento systém prekabátiť a vyraziť na trek sám na vlastnú päsť.
• Trasa má 35 km, počas ktorej treba nastúpať 3700 výškových metrov. A naklesať 3100 metrov. To je už samo o sebe náročné – avšak na tejto sopke tie 3 výškové kilometre naberajú nový význam – sopka je pokrytá lávovým pieskom, do ktorého sa noha zabára aj 15 cm a človek tak niekedy prešľapuje na mieste.

Prečo som sa rozhodol pre taký šialený plán?

• Všetci tento trek opisujú ako extrémne náročný a nikde som nenašiel zmienku o tom, že by to niekto zdolal na vlastnú päsť za jediný deň. Našiel som len jeden článok o bežcovi, ktorý Mt. Rinjani zdolal v rámci organizovaného maratónu (kde stačí vyraziť úplne naľahko, keďže je na trase zabezpečené jedlo a pitie). Okrem mňa sa o podobnú vec pokúšal ešte jeden bloger, bohužiaľ to nezvládol. Toto všetko prispelo k tomu, že som začal považovať môj šialený nápad za parádnu a náročnú výzvu.
• Nechcem podporovať turistickú mafiu, ktorá chce za tento trek 100 – 150 €. Okrem toho, že tieto organizované túry s prestrelenými cenami zarábajú na turistoch, nechávajú celú horu extrémne znečistenú. Hore turistom vynesú všetky možné veci a jedlo a za sebou zanechávajú obrovský bordel. Rozhodol som sa, že takýto nezodpovedný cirkus nebudem podporovať.
• Týmto riešením som tiež výrazne ušetril. Bežne tento trek vyjde turistu od 100 € vyššie. Ja som si namiesto cestovky len prenajal čelovku a turistické palice a zaplatil vstup do parku za jediný deň. Toto riešenie ma vyšlo len 14 €.

Zvládol som to? Nebudem ťa naťahovať – ÁNO. Ale bol to jeden z najťažších trekov v mojom živote, počas ktorého si prešiel niekoľkými krízami, frustráciou, aj nepríjemnou bolesťou. S krátkymi prestávkami na jedlo mi to zabralo 19 hodín vytrvalej chôdze a behu. S čím všetkým som sa musel popasovať a ako sa mi podarilo dostať do parku bez sprievodcu som spísal v tomto dobrodružnom cestopisnom článku.

Ako som klamaním vybavil vstup do parku bez sprievodcu a nosičov

Vstup do parku radšej kupujem deň pred túrou. Očakávam, že to bude veľký problém, pretože mi budú nútiť sprievodcov a nosičov a budú tvrdiť, že na vlastnú päsť je to nelegálne. Napriek tomu to na bráne do parku skúšam. A je to presne tak ako som čakal…

Už v dedine som do radu odmietal ponuky na sprievodcov, pri vstupe je to o tom istom. Hovorím, že mám zdravé nohy a nosiča nepotrebujem. Tiež zaklamem, že nechcem ísť hore na sopku, že sa chcem len prejsť lesom aby som videl opice, že sa maximálne prejdem ku kráteru na otočku. Na to mi vravia, že za deň to ku kráteru a naspäť nestihnem (keby len vedeli, že chcem za deň stihnúť tri krát viac…). Na to im vravím, že som profesionálny bežec (nie som) a že to len rýchlo vybehnem a zbehnem.

Strážnik po 15 minútovom naťahovaní konečne povolí, vypíšeme moju registráciu do návštevnej knihy parku a platím 150 000 rupií za jednodenný vstup. Asi tri krát mi prízvukuje, že hore nesmiem spať a že nemám ísť ďalej ako na okraj krátera. Ako poistku, že sa vrátim späť k bráne, chce ako zálohu môj pas. Zaklamem, že ho pri sebe nemám, ale že mu ho odovzdám v noci, keď vyrazím na túru. Za prvé – je blbosť niekomu prenechávať svoj najcennejší dokument. Za druhé – narušilo by to moje plány, pretože zo sopky chcem zliezť do inej dediny.

Cestou naspäť do dediny rozmýšľam ako to spravím. Dúfam, že sa mi v noci cez bránu podarí prejsť bez toho, aby som tam svoj pas nechával. Prinajhoršom im dám svoj záložný pas (mám dva, keďže na SK máme toto privilégium) a ak sa mi podarí vulkán zdolať a podľa plánu zísť do inej dediny, tak si preň prídem z druhej strany. Síce budú pozerať, ako je to možné, ale je to jediná možnosť… Uvidí sa v noci.

Štart uprostred noci po 4 hodinách spánku

Budík ma zobúdza 1:20 v noci po „výdatných“ 4 hodinách spánku. Priateľka ma na skútri odváža na začiatok treku, lúčime sa a praje mi veľa šťastia. Well, budem ho potrebovať. Prvých 30 minút kráčania tmou na mňa nervózne brechajú psy, ale pomaly sa blížim ku kontrolnej bráne. Tak a teraz sa idem zahrať na Hitmana a pokúsim sa nepozorovane prešmyknúť pomedzi strážnikov. Vypínam čelovku a snažím sa našľapovať naozaj opatrne, aby moje kroky nevydali jediný zvuk. Prechádzam pomaly pomedzi budovy a našťastie ma čaká to najväčšie herné a filmové klišé – strážnici spia. Plížim sa pomaly okolo nich, chvíľka napätia a je to tam! Som v tmavej džungli mimo dohľad. Nikomu som nemusel prenechať svoj pas a môj plán zísť z vulkánu v úplne inej dedine konečne naberá reálne rozmery.

Nočný pochod pralesom

Môj prvý cieľ je vyjsť na okraj krátera pred východom slnka. Mám na to takmer 5 hodín, stačí mi len nastúpať 2000 výškových metrov. Nočnou džungľou. Cesta je vyšliapaná super, takže sa napriek tme nestratím. Prales je však v noci dosť znepokojivý a hlavne ma zaráža to neskutočné ticho, kedy počujem len vlastný dych. V džungli som zvyknutý na hluk a nepríjemné zvuky, tu však nič. Už po pár metroch mi začne zlyhávať čelovka pripevnená na hlave. Vypína a zapína kedy chce a niekedy sa ocitám na niekoľko sekúnd v úplnej tme. Presne ako v hororoch – čiernočierna tma v tmavom lese a zlyhávajúca baterka. Úplne ma to frustruje a mám chuť čelovku zahodiť niekam ďaleko.

V jednej chvíli sa mierne rozbehnutý ocitám na sekundu v tme, kvôli čomu si narazím nohu o konár. Odrenina mi na psychickej pohode nepridáva, ale pokračujem ďalej a v duchu si prajem, aby už bolo svetlo a aby som sa z tej zasratej tmavej džungle konečne vymotal.

Musím tu spomenúť jednu vec. Celý posledný rok pred týmto bláznivým nápadom som vôbec vytrvalostne netrénoval. Síce som cvičil v posilňovni a občas som si zabehal, ale žiadne polmaratóny a pravidelný vytrvalostný beh v kopcoch ako voľakedy. Spoliehal som sa čisto na to, že si moje telo na podobné extrémy pamätá z minulosti a že aj keď som fyzicky nepripravený, tak ma nohy a kondícia nesklamú. Ach, ako veľmi som sa mýlil…

Prvé zlyhanie prichádza veľmi skoro…

Už po 1700 výškových metrov sa ozýva starý nepriateľ. Len niekoľko minút po tom, ako sa mi podarilo konečne vymotať z džungle, dostávam do pravého lýtka bolestivý kŕč. V okamihu ma zloží na zem a ja padám celý spotený na zaprášenú cestu. Bolesť je neskutočná, ležím na zemi, držím sa za nohu a v agónii sa neviem pohnúť snáď minútu. Potom našťastie kŕč povolí a ja sa dokážem pozviechať.  „Tak, tu to máš, ty debil“ hovorím sám sebe. Takto sa preceniť… Chcem zdolať takmer 4 km vysokú sopku a namiesto toho sa zložím už po 4 hodinách chôdze. No nič, skúsim sa dotrepať na okraj krátera a uvidím čo bude.

Hádžem do seba Vitamín I (Ibalgin) a pokračujem veľmi pomaly ku kráteru. Lýtko bolí a bojím sa ďalších kŕčov. Prichádzam presne na východ slnka. Výhľad na kráter je nádherný! Na jeho dne leží rozľahlé jazero a tiež sa tam týči menšia sopka. Porobím zopár fotiek a idem si nájsť miesto, kde sa naraňajkujem.

Okraj krátera a šok zo stanového tábora

Špinavý a dopotený prechádzam pomedzi stanmi tábora „Senaru basecamp“ a nestačím sa diviť. Turisti si tu vysedajú na stoličkách pri stoloch, jedia teplé palacinky, pijú kávu a do toho im vyhráva z repráku Tailor Swift. Ty vole, čistý disneyland. Tento typ turistiky, keď ti nosiči vynesú všetky tieto haraburdy až sem hore veľmi nechápem, ale čo už – každý sme iný a niekto potrebuje aj v nadmorskej výške 2600 m.n.m. komfort ako v hotely.

Tiež si všímam, že zvesti neklamali – v okolí tábora je mnoho odpadkov, ktoré tu po takejto „stanovačke“ cestovky zanechávajú a tiež veľa hovien, ktoré sú obložené servítkami. Ono okrem stanu na spanie ti nosiči vynesú hore aj „stan na sranie“ – plachtový záchod, ktorý vždy postavia hocikde medzi stanmi – turista sa tu vyserie a samozrejme to tam zostane aj s nahádzanými vreckovkami. Paráda, čo?

Raňajky s výhľadom na sopku a prechod kráterom

Najdem si neobsraté miesto s výhľadom na Mount Rinjani a kráter, v kľude sa naraňajkujem a tento oddych ma celkom mentálne posilní – rozhodnem sa zatiaľ pokračovať v mojom pláne. Teraz ma čaká zostup o 600 výškových metrov nižšie. Potrebujem sa totiž dostať dole do krátera. Táto cesta je celkom zábavná, chvíľami veľmi strmá a turista si vyskúša aj rebríky. Chytám druhý dych a kde sa dá bežať, tak to využívam na plno. Dole som raz dva. Užívam si krásny výhľad na jazero a robím niekoľko fotiek. Pri jazere je ďalší kemp a dokonca aj termálne horúce pramene, kde si môžeš užiť dokonalý relax. Na to ja nemám čas a namiesto toho sa tu vydávam hľadať prameň pitnej vody.

Odnavigujú ma oddychujúci nosiči a vodu v pohode nachádzam. Je troška ďalej od hlavného chodníka, tak strácam drahocenný čas. Bez vody by som však skapal – čaká má totiž ďalšie 600 metrové stúpanie von z krátera, tentokrát v poriadnom teple. Slnko pečie a je horúco aj napriek tomu, že som vo výške 2000 m.n.m. Ďalší úsek smerom do kopca zvládam relatívne v pohode, s občasnou prestávkou na vydýchanie. Pred 11-tou som už v druhom základnom kempe (Sembalan basecamp), kde si užívam výhľady na kráter z druhej strany.

V kempe kupujem iontový nápoj a som rád, že doplním aspoň nejaké minerály. Tiež dopĺňam vodu pri ďalšom pitnom prameni. Pozerám na sopku pred sebou. Vôbec nevyzerá ďaleko, aj keď viem, že na jej vrchol musím vystúpať ďalších 1100 výškových metrov. Je 11:00, mám za sebou 9 hodín ťažkej turistiky a viem, že najťažšia časť je predomnou. V tejto chvíli by som to kľudne mohol vzdať a zísť dolu do dediny. Aj tak by to bola parádna túra. Napriek tomu začínam šľapať smerom hore.

Začiatok osobného pekla

V tejto časti výstupu pre mňa nastáva pravé peklo. O tomto čase smerom hore kráčam len ja, zatiaľ čo všetci ostatní zostupujú. Upozorňujú ma na to aj samotní sprievodcovia. „Too late“ hovorí mi každý druhý. Cestu k vrcholu tvorí kamienková a piesková lávová suť. Každý, kto si podobný terén vyskúšal, mi určite dá za pravdu, že kráčať do kopca v suti je jedna z najfrustrujúcejších vecí v horách. Noha sa ti zabára aj 10 cm, spravíš dva kroky a o jeden sa zosunieš dole. Na Mount Rinjani je navyše táto piesková cesta veľmi strmá. Zdá sa mi, že prešľapujem na mieste. Keď sa po hodine otočím aby som videl, koľko som prešiel, chce sa mi plakať. Prešiel som len pár stoviek metrov. Cesta na vrchol má však 5 km.

Vo výške 3000 m.n.m. prechádzam okolo číňana, ktorý od únavy grcá do piesku. Sám si musím každých 10 krokov dávať prestávku, silno odfukujem, do očí mi tečie pot. Slnko je spaľujúce, preto si okolo hlavy obväzujem košeľu. Neskôr si už musím každú chvíľu sadnúť na nejakú skalu a oddych mi berie viac času ako samotná chôdza. Trápim sa však ďalej.

Boj so sebou samým

Oproti mne zostupuje skupinka turistov. „My sme poslední, za nami už nikto nie je. Budeš tam sám“ hovoria mi. Ich sprievodca sa ma pýta, prečo tam idem tak neskoro poobede. Že to nie je rozumné. Hovorím mu, že som v pohode (nie som) a že cestu dole pôjdem behom, aby som bol v tábore pred západom slnka. Tiež mu vysvetľujem, že robím osobný „maratón“ a že chcem dať celú trasu za jediný deň. „Wow“ čuduje sa on aj jeho skupinka turistov. Vzdávajú mi rešpekt, nestačia sa čudovať a prajú mi veľa šťastia. To ma na okamih nabíja energiou. Keď sa však stratia z dohľadu a na hore zostávam sám, nie je mi všetko jedno. Navyše sa začnú privaľovať mraky, ktoré občas zahalia celý vrch. Toto nie je dobré, vravím si. Ak prídu mračná a zlá viditeľnosť a budem tu takto sám, tak som v riti. Snažím sa ponáhľať hore, ale je to jedno veľké trápenie. Som už naozaj unavený, slnko ma ubíja, chvíľami mám pocit na odpadnutie. V jednu chvíľu od zúfalstva kričím k vrcholu sopky „Ty kurva špinavá!“. Ak by si ma tam v tej chvíli videl, tak by si mi dal ranu z milosti.

Nefalšovaná psychická kríza

V jednom momente sedím na kameni a rozmýšľam, na čo toto vlastne robím. To už sa dostavila mentálna aj fyzická kríza v plnej kráse. Ohúriť kamarátov? Nie, tým to bude viacmenej jedno. Kvôli frajerke tiež nie, tá by ma mala radšej pri sebe. Rodičia by boli naradšej, keby takéto blbosti nevymýšľam. Na blogu a na Facebooku sa na to zabudne za pár okamihov. Tak prečo vlastne? „Pre seba“ odpovedám si v duchu. Aby som sa opäť raz prekonal a vyhral sám nad sebou. Čím väčšia výzva, tým lepší pocit zo samého seba. Som rád, že aj keď ma telo zrádza, stále nie som úplne demotivovaný. V mobilnej appke pozerám, že už som len 200 výškových metrov pod vrcholom. To dám. Musím. Postavím sa a počujem sám seba ako hovorím „I will conquer you, bitch“ (po roku mimo SK už niekedy automaticky prepínam do angličtiny. Dokonca aj pri samomluve :D)

Je to tam!

Kráčam hore, nohy sa mi podlamujú, ale konečne je to tam! Po 4 hodinách stúpania som konečne hore. Neverím sám sebe, že som to po tom trápení nevzdal. Na vrchole som úplne sám a dokonca sa teraz teším, že sa tu nemotajú 100-ky ľudí, ako to musí byť v ranných hodinách. Robím niekoľko vrcholových fotiek, aj keď výhľady nie sú kvôli inverzii nijak výnimočné – vidno len okolité more oblakov. Príliš sa nezdržujem. Uvedomujem si, že toto je len polovica úspechu. Teraz ma čaká 3000 výškových metrov klesania.

Emócie cestou dole

Cestou dole mi zrazu vyhŕknu slzy, keď si uvedomím, že som tento náročný kopec s takým trápením pokoril. Zasrané emócie, pomyslím si, utriem si rukou oči a rozbehnem sa dole. Cesta dole je úplná paráda. Cestu beriem pološmykom a rovnováhu udržujem turistickými palicami. Piesok pri skokoch dole perfektné tlmí nárazy a beh (skôr to muselo vyzerať ako paródia na lyžovanie) ide jedna radosť. To čo mi hore trvalo 4 hodiny, mi trvá dole len hodinku v dobrej nálade. Dole v kempe opäť stretávam turistov, s ktorými som kecal hore. Nechápu, ako my to mohlo trvať hore dole len 5 hodín. Oni vraj išli 7 hore a 2,5 hodiny dole. Ponúkajú mi kávu a džús, že si vraj zaslúžim. Zdvorilo odmietam a ponáhľam sa dole do dediny, kým je svetlo.

Z kempu bežím, vyhýbam sa desiatkam turistov a nosičov, ktorí kráčajú oproti mne. Neviem, kde sa zrazu vo mne po 16 hodinách na ceste berie tá energia. Ľudia sa zastavujú a zdravia ma, keď vidia moje zbesilé tempo a to, ako sa rútim dole. Vždy keď prefrčím okolo nosičov a sprievodcov, tak mi pripomenú „hati-hati“ (opatrne!). S niektorými dávam small talk a keď im zvestujem čo mám za sebou, tak vravia „strongman“ a zvedavo sa vypytujú na detaily.

Cesta do dediny sa mi zdá nekonečná, časom energia opadáva a namiesto behu už len kráčam. S frajerkou sa cez messenger dohadujem, kedy má po mňa na motorke prísť. Do dediny prichádzam už za tmy o deviatej večer. Na ceste som teda strávil 19 hodín. Objímam priateľku a som úprimne šťastný, že už nie som sám ako prst. Nohy ma poriadne bolia a mám strach si sadnúť – bojím sa, že by som sa len tak ľahko nepostavil. Napriek tomu si dávam v dedine kávu, lebo ma ešte čaká hodinová jazda na skútri úzkymi serpentínami naspäť do dediny Senaru. Zvládam to a po 4 hodinách spánku a 20 hodinách na ceste som konečne na hotelovej izbe.

Nepríjemný ranný šok… Silné zemetrasenie

Neprajem si nič iné, ako dlhý a výdatný spánok. Z takej únavy je to však nemožné – mám pocit, ako by som mal horúčku a v noci sa vrtím, neviem spať, všetko ma bolí. Nad ránom zaspávam, avšak nie na dlho.

Po šiestej hodine nás budí silné zemetrasenie so silou 6,4 stupňa. V panike vybiehame na ulicu, aby sme sa uistili, že to nebol výbuch sopky. Sopka to nie je, ale prichádzajú ďalšie silné otrasy. Ako sa dozvedáme neskôr, zemetrasenie na ostrove zrútilo viac ako 1000 domov a zabilo 16 ľudí. Na vulkáne spôsobilo zosuvy pôdy a na hore zostalo uväznených viac ako 500 turistov. V tej chvíli som si uvedomil aké máme šťastie, že sa nám nič nestalo a tiež som bol vďačný za svoj hlúpy nápad, zdolať sopku za jediný deň. Takto som bol dole predtým, ako prišlo toto prírodné nešťastie.

Na záver

Podobnú vec ako tento môj experiment určite neskúšaj, pokiaľ nie si šialenec alebo ultratrailový bežec. Ja som niečo medzi tým, takže som si na to trúfol. Za sebou mám už niekoľko podobných extrémov, takže som vedel, čo mám od svojho tela a mysle čakať. Ak sa chystáš vydať na Mount Rinjani klasickou trasou, dobre si prečítaj recenzie na rôzne agentúry, ktorá ťa tam zoberie. Ako som spomínal vyššie – mnohé nechávajú horu veľmi znečistenú. Dobré veci som počul napríklad na spoločnosť Green Rinjani, ktorá sa k vulkánu snaží správať ekologicky a zbierajú po sebe aj po druhých odpadky. Mount Rinjani je krásna hora a určite si zaslúži lepší prístup ako sa jej dostáva. Výstup určite odporúčam a aj keď sa tam človek zapotí, tie nádherné výhľady za to určite stoja 😉