Začíname o 23:00 v noci v úplnej tme

„Nenávidím ťa“ hovorí mi Chen, keď ju budím o 11-tej v noci v mestečku Boquete a oznamujem jej, že náš taxík čaká pred hotelom. Berieme batohy a nabalené teplé veci (na vrchole býva aj okolo 0°C) a sadáme k šialenému taxikárovi. Ten naplno vypeckuje „Total Eclipse of the Heart“ od Bonnie Tyler a úzkymi nočnými cestami sa neskutočne rýchlo rúti smerom k Vulkánu. „Fasa“ hovorím si, „rodičia sa boja, čo ak sa mi na túre niečo stane, a ja pritom zomriem už v taxíku“.

Nakoniec však v poriadku dorazíme k turistickému chodníku a 23:30 vyrážame na túru. Svietime si baterkami, tma ako v rohu. Chen ide na takúto túru a do takej výšky prvý krát. Aby som sa prispôsobil jej kondičke, vyrážam na túru s poriadnym spánkovým deficitom. Pred túrou sa mi nepodarilo pospať si, noc predtým som si posediačky zdriemol len na pár hodín v nočnom autobuse a celkovo som kvôli ponocovaniu a práci poriadne nespal celý týždeň. Už pri prvých krokoch tuším, že to poriadne pocítim.

Cesta na vrchol je nuda. 6 – 7 hodín sa drbeš v totálnej tme a vidíš akurát tak hovno. Zmení sa to len vtedy, keď sa spoza stromov nad tebou otvorí výhľad na nočnú oblohu. Vtedy je to paráda, pretože takto vysoko v horách a tak ďaleko od svetelného znečistenia môžeš pozorovať tisícky jasných hviezd a dokonca voľným okom krásne uvidíš Mliečnu dráhu. Ráno o 4:00 si dávame pauzu a skúšam si hviezdy fotiť. To už celkom prituhuje a od zimy ma pri fotení bolia prsty.

Východ slnka na vulkáne Barú

Šlapeme do kopca ďalej. Cesta nahor nie je extra strmá, stúpanie 1700 metrov je rozložené na 13,5 km, takže to ide pozvoľne. Je nemožné sa stratiť, kamenistá širšia cesta slúži aj pre terénne autá, ktoré sa ňou dokážu vyštverať takmer na vrchol (pre turistov taká sranda stojí 150 dolárov). Je to však monotónne a únavné ako sviňa. Už cestou hore si uvedomujem, ako strašne som unavený.

Chen nehovorí nič. Nedokáže. Kráčame potichu, nesieme sa ako mátohy. Na vrch sa doplazíme presne na východ slnka, o 6:30 ráno. Odchádzajúca tma nás preberá, konečne sa naskytujú výhľady a obaja ožívame. So slnkom sa do nás vlieva nová energia a zrazu behám po okolí a fotím ako šibnutý. Máme šťastie na pekné počasie, na jednej strane fakt vidíme až na Tichý oceán. Atlantik je skrytý pod oblakmi, ale čarovná inverzia tiež svojím spôsobom pripomína nekonečné more. Na hlavnom vrchole s krížom je asi 20 ľudí, tak si radšej nájdeme vlastné miestečko na inej hŕbe skál. Spravíme si ranný piknik a pozorujeme ranné slnko. Ostatní turisti sa poberajú preč a tak celý vrchol vulkánu Barú zostáva voľný len pre nás.

Bolesť a kríza cestou dole

Po hodinke oddychu sa vraciame dole. Som tááák unavenýýýý! Najradšej by som si ľahol doprostred cesty na zem a spal. Chen to isté. Vlečieme sa dole tou istou cestou, ktorá je rovnako monotónna ako predtým. Nezaujímavá džungľa, tentokrát ponorená v hmle. Zostup tiež nie je náročný, ale kurva nekonečný. Keď vidím, ako pomaly ubiehajú kilometre, chce sa mi plakať.

„Ak by som sem mala ísť ešte raz, tak sa radšej zabijem“ hovorí Chen a samozrejme preháňa. Ale v tom momente mám podobný pocit. Nikdy som si neprial posteľ viac ako vtedy. Sme len v polovici cesty dole, stále vo výške okolo 3000 m n. m. Rozmýšľam, či som bol niekedy unavený až takto veľmi. Zdolal som 105 km maratón a aj oveľa náročnejšie sopky, ale Vulkán Baru ma svojou zdanlivo nekonečnou cestou úplne vyšťavil. Aj kvôli tomu po ceste už takmer vôbec nerobíme prestávky, radšej nech to už máme z krku.

Chen plače. Ja ju utešujem. Má odpálené nohy, bolí ju každý krok. Ja zase kvôli únave kráčam ako opitý. Musí byť na nás krásny pohľad. To už sú viac energiou nabití aj zombíci z The Walking Dead. Tí by nás teraz v pohode predbehli. Ale o 13:00 poobede, po 13 a pol hodinách šľapania, sme konečne v cieli. Respektíve na začiatku. Vracia sa dobrá nálada. Vieš, taký ten pocit „Zvládli sme to!“.

Sedíme uprostred cesty, prichádza autobus. Počas cesty do hotela sa hlúpo usmievame. Možno pre toto sa stále v tých horách takto trýznime. Nie len kvôli tým výhľadom, ale aj kvôli tomu, aby sme z času na čas porazili sami seba. Za ten skvelý pocit to stojí. A neskôr si pri pohľade na fotky uvedomujem, že sa vyškriabať na najvyšší vrch Panamy skutočne oplatilo

Tipy a informácie o výstupe na vulkán Barú v Paname:

• Pre mierne pokročilého turistu Vulkán Barú nie je žiadna extrémne náročná hora. Len sa predtým dobre vyspi.
• Na vrchol vedú dve cesty, najčastejšie sa chodí z mesta Boquete. Výstup trvá 5 – 7 hodín, zostup cca 3 – 5 hodín. Plus nejaký čas strávený na vrchole.
• Trasa hore a dole má 27 km a 1700 metrové prevýšenie
• Ak si zoberieš stan a spacák, trasa sa dá rozdeliť aj na dva dni
• Za vstup na trek sa neplatí, jediné výdaje sú na na dopravu – treba sa dostať na začiatok / koniec treku. Z mesta Boquete buď autobusom (3$ na osobu) alebo taxíkom (10$).
• Pobaľ si viac vrstiev oblečenia, hore je celkom zima. Zíde sa aj opaľovací krém a repelent.
• Okrem toho odporúčam veľa vody, lebo pokiaľ viem, na ceste nie je žiadny zdroj pitnej vody.

Panama sa oplatí!

Panama je síce malá krajina, ale ponúka toho strašne veľa. Pre nás bol najsilnejším zážitkom práve výstup na Barú. A ak máš rád turistiku, určite to odporúčam aj tebe. Výhľady zhora sú naozaj odmeňujúce, pocit po zvládnutí najvyššieho vrchu krajiny je skvelý a pri troche šťastia uvidíš dva svetové oceány. No nekúp to! Ak sa na vulkán Barú necítiš, v mestečku Boquete sa oplatí zastaviť aj tak. V okolí je mnoho menej náročných trás. Môžeš sa prejsť v džungliach, ku krásnym vodopádom, alebo si len tak užívať atmosféru malého mesta uprostred panamskej prírody.

Ďalšie fotky a tipy z Panamy aj z celého sveta nájdeš aj na mojom instagrame. Tu je napríklad fotka „stratených vodopádov“ neďaleko mestečka Boquete:

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Peter Kincel | Cestuj po svete (@peter_cestujposvete)

Príspevok Ako sme zdolali najvyšší vrch Panamy. Vulkán Barú s výškou 3 474 metrov nás poriadne potrápil zobrazený najskôr Cestuj po svete.