Bez cudzieho jazyka by bol môj život nie že odlišný, ale úplne iný. Hneď vysvetlím…

Ako je možné, že toľko cestujem a žijem v drahých destináciách bez toho, aby som tam chodil do práce? Budem sa opakovať, ale nespadlo mi to z neba. V prvom rade to je vďaka zmene priorít, ale aj vďaka tomu, že som sa naučil cudzí jazyk. Ten mi totiž otvoril v živote tisícky dverí a možností, ktoré by inak zostali zatvorené. 

Ako môj život ovplyvnila angličtina?

1. Som grafik & webdizajnér. Samouk. Základy ako tvoriť weby som sa učil z jediného českého webu, ktorý vtedy na túto tému existoval. Chcel som však byť lepší, naučiť sa viac a mať slobodu pracovať odkiaľkoľvek. A tak som si celé dni prekladal články z angličtiny, kde bolo na tieto témy neporovnateľne viac materiálu. Otvoril sa mi svet stoviek návodov ako sa stať úspešným freelancerom. A vďaka tomu sa mi to podarilo. Platí to pri každej téme. Ako niečo urobiť, opraviť, naučiť sa novú vec… V angličtine je dostupných zdrojov na každú tému nekonečne veľa. 

2. Vďaka angličtine som spoznal Chen. Keďže som sa neplánoval usadiť, tak som myslel, že nájsť dlhodobý vzťah nebude možné (na tomto mi krachol aj predchádzajúci 5-ročný vzťah). Nájsť ľudí, čo sú podobne naladení nie je vždy ľahké. Ale vďaka angličtine sa mi opäť otvorili možnosti. Veď si to zober: Kým slovenčinou a češtinou hovorí 15 miliónov ľudí, angličtinu ovláda až 1,5 miliardy ľudí! To už sú možnosti randenia a spoznávania nových ľudí poriadne rozšírené Chen mi napísala v zoznamovacej appke obyčajné “hey” a odvtedy brázdime svet spolu. A to som len hľadal niekoho, s kým pôjdem v Taipei na pivo  

3. Chen angličtinu tiež nikdy nezanedbávala. Keď sme žili na Taiwane, dala výpoveď v práci, doučovala angličtinu taiwanské deti, svoj rozvrh si prispôsobovala a vďaka tomu sme mohli slobodne cestovať. Neskôr prešla cez náročné jazykové skúšky a dostala sa na vysnívanú školu. University of Toronto v Kanade, čo je jedna z najlepších univerzít na svete.

4. Vďaka univerzite Chen dostala v Kanade pracovné víza, ja som ako jej partner získal víza tiež a po pár rokoch sa nám podarilo vybaviť kanadské PR, čo znamená, že sme kanadskí rezidenti. Chen si našla rýchlo prácu vo vyštudovanom odbore UX research a ja som ako dizajnér pracoval z domu pre americko-slovenský startup. Kde som samozrejme musel ovládať angličtinu, inak by som tento skvelý kontrakt nezískal. 

5. Aj keď môžeme žiť v Kanade, vybrali sme si na čas Barcelonu, kde Chen vďaka skúsenostiam, angličtine a škole dostala skvele platenú prácu v medzinárodnej firme. A ja vďaka vybudovanej slobode môžem žiť kdekoľvek, takže si užívame toto slnečné mesto. Ani jeden nehovoríme dobre po španielsky, ale zachraňuje nás angličtina. Pretože v každom kúte sveta ňou hovorí aspoň zlomok ľudí, takže sa vieme vynájsť aj tu, či kdekoľvek inde.

Naše vysnívané životy, slobodu, kariéru, aj to že sme spolu, to všetko máme hlavne vďaka tomu, že hovoríme anglicky. Ja ani zďaleka perfektne. Stále mám silný prízvuk (a čím viac pív, tým je horší) a robím chyby. Ale hovorím plynulo a vďaka nej je môj život oveľa jednoduchší. A to nehovorím o cestovaní, kedy vieme riešiť problémy aj spontánne za pochodu a cestovanie je tak o 200% menej stresujúce

Občas sa čudujem, koľko ľudí angličtinu v našom veku stále neovláda. Je to škoda, takto si zatvárať dvere pred toľkými možnosťami. Nemusíš byť perfektný “speaker”, už aj mierne pokročilá znalosť jazyka dokáže robiť divy. A začať sa dá vždy. 

Moje 3 tipy na učenie angličtiny

1. Appka Duolingo

2. Každý jeden deň sa jazyku venovať aspoň trochu. Naučiť sa pár slovíčok, vypočuť si niečo, pozrieť obľúbený seriál bez dabingu, atď atď. Každý deň byť s jazykom spojený aspoň trochu, lebo raz do týždňa naozaj nestačí.

3. Online jazykové kurzy – nemusíš nikam chodiť a môžeš sa s lektorom učiť aj pohodlne z domu, či odkiaľkolvek, kde sa vieš pripojiť. Bez priamej komunikácie ten cudzí jazyk len tak nezlepšíš. 

Ak hľadáš kvalitných, priateľských a mladých lektorov, vyskúšaj online akadémiu Oktava Academy. Prvú hodinu ponúkajú zadarmo a ich kurzy sú maximálne flexibilné (učia každý deň v týždni od rána 7:00 do večera 21:00). A môžeš sa prihlásiť na individuálny alebo skupinový kurz.  Odporúčam sledovať profil Octava Academy aj na instagrame, kde pridávajú náučné príspevky, slovíčka, užitočné kvízy, či časté chyby v angličtine.

Čo priniesol cudzí jazyk v živote tebe?

Príspevok Ako mi angličtina pomohla na ceste za životom podľa seba a k väčšej slobode zobrazený najskôr Cestuj po svete.

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Peter Kincel | Cestuj po svete (@adventure.traveler.peter), 30 Okt 2019 o 12:58 PDT

Vďaka dnešnej slobode som spoznal 56 krajín, vyskúšal život na Taiwane, v Kanade, v Kolumbii, či v Juhovýchodnej Ázii. Všetko vďaka tomu, že sa živím tým čo ma baví – ako grafický dizajnér podnikám a som na voľnej nohe.

Vážime si slobodu?

Po 30 rokoch od pádu komunizmu je dnes bohužiaľ internet plný zmiešaných názorov a nárekom za starým režimom. Spomienkoví optimisti dookola omieľajú o tom, ako sa tu teraz žije horšie, ako sme len moderní otroci a načo im je sloboda, keď z nej nič nemajú. Je mi z týchto rečí smutno a úprimne ma celkom unavuje, keď tak často vidím, že si ľudia nevážia, čo majú. Pre mňa osobne je sloboda všetkým a tak sa tu aj teraz slobodne rozpíšem k niekoľkým dookola opakovaným vyjadreniam:

„Sme len moderní otroci“

Pre tých, ktorí sa dnes cítia ako otroci: Chcel by som sa spýtať, kedy ste naposledy spravili niečo pre to, aby ste svoju „otrockú“ situáciu zmenili. Napríklad:

• Kedy ste si naposledy prečítali nejakú knihu, aby ste sa naučili nové veci?
• Kedy ste sa naposledy začali učiť nejaký svetový jazyk, po ktorom sa vám otvoria ďalšie tisícky dverí a možností?
• Kedy ste naposledy na vlastnú päsť dokončili nejaký kurz, aby ste získali novú zručnosť?
• Kedy ste naposledy investovali peniaze do vlastného sebarozvoja, namiesto nejakej materiálnej blbosti do domu?
• Kedy ste naposledy radikálne zmenili niečo, čo sa vám nepáči? Napríklad prácu? Alebo sa začali venovať úplne iným a novým veciam?

Neverím, že ak sa človek vzdeláva, snaží a robí veci spomenuté vyššie, tak bude otrokom. Niekto sa možno vyhovorí, že na to nemá čas, lebo musí živiť rodinu. Ale nevšimol som si, že by boli úspešní ľudia len bezdetní alebo mali všetci rodičov bohatých papalášov. Nie. To čo ich naozaj odlišuje od samozvaných otrokov je to, že na sebe makajú a nehádžu vinu na demokraciu alebo niekoho iného. Ale naopak – jej možnosti využívajú.

„Demokracia priniesla chudobu“

Naozaj? Tie preplnené nákupné centrá, kde je toľko áut, že má človek problém zaparkovať značia chudobu? Alebo televízor (a keby len jeden) v každej domácnosti? Decká pobehujúce so smartfónmi? Alebo to, že priemerne bežný Slovák trávi ročne na dovolenke v zahraničí aj 2 týždne?Mám pocit, že niektorí pravú chudobu naživo ešte nevideli. Skúste sa prejsť po Mjanmarsku, Kambodži alebo v niektorom zo slumov v Južnej Amerike, aby ste videli, čo znamená chudoba a ako ďaleko od nej máme na Slovensku. Až potom si možno niektorí uvedomia, ako sa tu máme dobre.

„Kvôli demokracii sa tu žije horšie“

To, že máme na Slovensku (ako vo väčšine post-komunistických krajín) slabé platy, zlé cesty, či iné nedostatky nie je problém demokracie a slobody. Keď už treba niekam obrátiť hnev, tak radšej na korupciu a politiku v našej krajine, vďaka čomu sme ani za 30 rokov nedobehli vyspelejší západ.Ľudia, ktorí sú dnes nespokojní, berú život v skorumpovanej krajine a život v demokracii ako jedno a to isté. Ale to je hlúposť, tieto dve veci totiž nie sú synonymá. Pozrime sa napríklad na Viedeň, kde komunizmus nebol a kde im posledných 30 rokov nevládli prezlečení komunisti – každoročne vyhráva v rebríčku ako najlepšie mesto na život a pritom je od nás len 70 km. A to je len jeden z mnohých príkladov.

„Mladí ľudia nemajú nárok na názor, lebo vtedy nežili“

Toto je argument mnohých ľudí so spomienkovým optimizmom. Mladí ľudia narodení po roku 1989 vraj majú držať hubu, lebo nevieme porovnávať a nežili sme vtedy. Nuž, na to poviem jediné – váš subjektívny dojem nemení históriu a komunizmus je rovnaké zlo, aj keď si naň spomínate v dobrom. Historická pamäť a objektívne pramene sú totiž dôležitejšie ako nostalgické spomínanie. Verím, že ani mnohí z tých, čo to tvrdia, nezažili druhú svetovú vojnu, holokaust, hon na čarodejnice, či genocídu v Kambodži alebo vo Rwande a aj tak vedia, že by práve vtedy na týchto miestach nechceli žiť. Človek nemusí v nejakej dobe žiť, aby ju vedel s kľudným svedomím odsúdiť.

„Ale vtedy mal každý prácu a byt!“

Možno áno, ale napriek tomu si myslím, že „mať byt a zaručenú prácu“ by nemalo byť vymenené za osobnú slobodu naložiť so životom podľa seba. A už duplom by to nemalo byť dôležitejšie ako ľudský život:

• V rokoch 1948 – 1989 bolo na hraniciach ČSSR zabitých 282 ľudí
• Mali sme 200 000 politických väzňov
• 4495 ľudí zomrelo vo väzení
• 248 ľudí bolo popravených
• 108 ľudí zahynulo pri okupácii v 1968

To však mnohých nostalgických spomínačov netrápi, hlavne že boli byty a práca. Zaujímavé, čo človeku stačí na to, aby túžil po návrate do takéhoto režimu. Naozaj je ten materializmus v nás tak hlboko zakorenený, že ľudia dokážu kvôli pár istotám ignorovať smutné čísla uvedené vyššie?

„Ľudia dnes radšej utekajú do zahraničia“

Omyl. Ak dnes odídeš do zahraničia, aby si sa mal lepšie, tak sa to volá možnosť. Útek sa to volalo pred rokom 1989. Áno, dnes síce tisíce ľudí odchádzajú za prácou do krajín s lepšou ekonomikou, ale opäť, je to chyba demokracie? Neodchádzajú tí ľudia náhodou do krajín, kde je demokracia a kapitalizmus dlhšie ako u nás? Napríklad Anglicko, Švajčiarko, Rakúsko, či Švédsko? Nevšimol som si, že by išli húfne do krajín bývalého východného bloku. Treba tiež spomenúť, že pred rokom 1989 z ČSSR utieklo viac ako 170 000 ľudí. Riskovali svoje životy, aby sa dostali preč. Zaujímavé – keď u nás bolo tak dobre, prečo to nebolo naopak a prečo ľudia z toho skazeného nefunkčného západu neutekali k nám?

Zhrnutie na záver

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Peter Kincel | Cestuj po svete (@adventure.traveler.peter), 5 Dec 2018 o 11:24 PST

Dnes je na každom z nás, ako so svojím životom naloží. Sloboda a demokracia znamená aj to, že sme teraz každý za seba viac zodpovední, aj keď mi je smutno z toho, že to niektorí nezvládajú a radšej by to vymenili za plotom ohraničenú krajinu, kde ťa na hraniciach odjebú ako prašivého psa. Život v demokracii nie je dokonalý, ale prirovnal by som to k pokru. Každý z nás má na začiatku iné karty. Niekto horšie, niekto lepšie. Je však len na nás, ako sa s nimi naučíme hrať. Niekto kvôli zlým rozhodnutiam prehrá aj so silnými kartami, niekomu sa podarí vyhrávať, aj keď nemá na ruke nič. A keď sa ti nedarí pri jednom stole, kľudne ho môžeš vymeniť za iný, nikto ti brániť nebude. A o tom to je – o nekonečne možností, ktoré dnes máme.

Ďakujem predchádzajúcej generácii za 17. november 1989. Sloboda a možnosť nakladať so svojím životom ako uznám za vhodné je pre mňa všetkým, akokoľvek pateticky to znie. Takže fakt. Úprimne ďakujem.

Príspevok Ďakujem, že aj vďaka 17. novembru 1989 môžem vidieť svet a žiť podľa seba zobrazený najskôr Cestuj po svete.

Moje cestovanie vs. pohľad na život na Slovensku

Precestoval som 52 krajín a nikde mi nikto nikdy neublížil. Ale hádaj, kde som dostal tri krát bezdôvodne na hubu? Presne tak, Slovensko. Naposledy pred rokom a pol, keď som sa na pár mesiacov zastavil v rodnej hrude. Išiel som v noci domov z párty, nič a nikoho som si nevšímal, ale zrazu ma obklopila skupinka ľudí a bum, bol som na zemi. Zložili ma ešte dva krát, nejaké baby tam vrešťali nech ma nechajú, potom sa mi podarilo ujsť. Na to nie som hrdý, ale darmo by som bol hrdina v takej „férovej“ bitke. No a takto podobne som dostal päsťou aj dva krát v minulosti. A keď sa tak zamyslím, z mojej partie majú podobnú skúsenosť viacerí kamaráti. Tiež si pamätám ako ma raz chceli zbiť náckovia len za to, že som mal na tričku znak hippies. Doteraz neviem, jak som sa z toho dokázal vysekať.

Celý rok, ktorý som žil na Taiwane, som sa len bezmocne prizeral, čo sa to tam u nás deje – zavraždia novinára a absolútne nič sa nezmení. Steroidové hovädo dokope na smrť Filipínca v centre Bratislavy a kým sa toho nechytia média, tak si vrah kľudne behá na slobode. A to ani nehovorím o tej xenofóbnej slovenskej nálade – nie je deň, kedy by som nevidel nejaký nenávistný komentár voči židom, moslimom alebo hocikomu inému, kto sa vymyká predstave klasického „hejslováka“. Darmo, predsa len 200 000 ľudí u nás volilo fašistov, prečo sa vôbec čudujem?

Vo svete sa mi veľa krát dostalo poriadnej pohostinnosti a skamarátil som sa takto s ľuďmi rôznych národností a vierovyznaní. Občas sa tak zamyslím, keby ich pozvem na Slovensko – dostalo by sa im u nás rovnakej pohostinnosti? Alebo by si ich ľudia fotili v aquaparkoch a posielali v komentároch pod fotkou do plynu (ako sa u nás už predtým stalo)? Alebo po nich hádzali dlažobné kocky (ako sa u nás tiež stalo)? Dokonca tak rozmýšľam, že keď mám priateľku z Taiwanu, usadenie na Slovenku veľmi neprichádza do úvahy. Čo keby sa tu aj ona stretala s prejavmi nenávisti voči všetkému cudziemu? Stačí sa pozrieť na slovenské nálady po obyčajnej reklame na vodku Absolut, v ktorej sa dievča čiernej pleti dovolilo označiť za Slovenku.  Toľko nenávisti (z ktorej sa chcelo človeku až grcať) nebolo na internete už dávno. Čo ak moje deti nebudú vyzerať ako bieli Slováci? To majú čakať takéto názory?

Ale jasné, teraz si možno povieš, že osobné skúsenosti a úvahy o ničom nevypovedajú a sú len prd vo vetre, tak poďme ďalej…

Zdrvujúce štatistiky o rasizme a nenávisti na Slovensku

Najprv sa pozrime na tabuľku z prieskumu, ktoré vyhotovil Inštitút pre verejné otázky (IVO):

Človek by čakal postupom času nejaký progres, ale naopak. Ako môžeš vidieť, na Slovensku to ide z hľadiska otvorenosti voči menšinám dole vodou. Rád by som povedal, že tieto čísla sú pre mňa šokujúce, ale nie. Presne takéto nálady a xenofóbiu v dnešnej spoločnosti bohužiaľ cítiť.

Poďme na ďalší prieskum – Diskriminácia v EU, ktorý vyhotovila Európska komisia. V tabuľke nižšie je porovnanie odpovedí respondentov zo Slovenska a krajín EÚ. Na ukážke nižšie je vidno, že sme oproti zvyšku únie oveľa xenofóbnejší.

Aby si sa v tabuľke nemusel príliš dlho vŕtať, tu je pár štatistík:

• 23% Slovákov v prieskume by sa cítilo nepríjemne, ak by mali ako kolegu černocha alebo aziata. V EÚ by to vadilo 6% opýtaných.
• Až tretina Slovákov v prieskume by sa cítila nepríjemne, ak by mali ako kolegu človeka inej sexuálnej orientácie. V EÚ by to vadilo 13% opýtaných.

Ak si stále myslíš, že sme v pohode, tu sú ešte spracované mapky na základe toho istého prieskumu.  V tomto prípade otázka znela takto: Vadilo by vám, ak by vaše dieťa bolo vo vzťahu s 1. černochom 2. aziatom 3. moslimom 4. židom? A ako vidíš, Slovensko a Česko dopadlo zo všetkých krajín v prieskume úplne najhoršie.

Ale čo naša slovenská pohostinnosť? A bezpečnosť?

Legendárna slovenská pohostinnosť je podľa všetkého fakt len legenda. Možno to platí pri návšteve rodiny, alebo ak ide sused k susedovi na borovičku. Ale sme pohostinní aj voči cudzincom? Nejak sa tá pohostinnosť začína vytrácať už len pri tom, ak ide Bratislavčan na východ a naopak. A ako je to so svetom? Podľa správy, ktorú vydalo Svetové ekonomické fórum, skončilo Slovensko v kategórii „postoj populácie voči zahraničným turistom“ na krásnej 133. priečke. Zo 140 krajín zapojených do prieskumu…

Čo sa týka bezpečnosti, podľa správy o stave turizmu z roku 2017 sme z hľadiska bezpečnosti skončili na 54. mieste zo 136 skúmaných krajín.  Len pre zaujímavosť, predbehlo nás hneď niekoľko štátov, o ktorých majú Slováci predsudky a radia ich medzi krajiny, kde sa boja vycestovať – napríklad Albánsko, Rwanda, Gambia či Maroko.

Na záver

Neberte ma zle, Slovensko mám rád. Je to krásna krajina s krásnou prírodou a oproti veľkej časti sveta je u nás relatívne dobre. Ale nikdy ju nebudem považovať za niečo viac a nebudem hrdý Slovák, len kvôli tomu, že som sa tam narodil. Hrdý môžem byť na veci, ktoré som sám dokázal. To kde som sa narodil nemá s hrdosťou nič spoločné. Veď keby sa narodím len o 40 km viac na juh, tak by som bol Maďar. Respektíve „skurvený Maďar“, ako by ma mnohí Slováci nazvali.

Svet môže byť nebezpečný, ale bohužiaľ do tohto sveta patrí aj Slovakia. Aj u nás ľuďom jebe, aj u nás ťa môžu zbiť, zabiť alebo okradnúť. Niekedy len za to, že robíš správnu vec alebo si iný. Takže sa pýtam protiotázkou: Prečo potom necestovať? Prečo zostávať práve na Slovensku? Naozaj je o toľko bezpečnejšie, krajšie a otvorenejšie, že by som mal radšej zostávať u nás?
Nemyslím si. 

Príspevok Prečo cestujem do toho „nebezpečného“ sveta? Prečo nechcem zostať na Slovensku? Tu je moja ODPOVEĎ. zobrazený najskôr Cestuj po svete.

Najčastejšie si u týchto povýšencov všímam tieto spoločné znaky: Rozdeľujú cestovateľov na „turistov“ a „pravých cestovateľov“. Odsudzujú selfíčkarov (ako keby ľudia, čo si spravia selfie niekomu ubližovali). Robia si srandu z neskúsených cestovateľov a na ich otázky reagujú povýšenecky, prinajlepšom chytajú za slovíčka a namiesto odpovede zareagujú zbytočným komentárom…

Odsudzujú nových cestovateľských blogerov, hejtujú ľudí čo píšu o lacnom cestovaní alebo tých, čo boli len v pár krajinách a rozhodli sa o tom písať. Každého druhého odsúdia za povrchného človeka bez toho, aby ho poznali. Niekedy sú voči turistom uštipační len za to, že boli na Bali alebo v Thajsku. Vadí im, že dnes už cestuje „každý“ a že voľakedy to bolo lepšie a bla bla bla bla. Úplný strop je, keď sa niekto povyšuje nad druhého kvôli spôsobu cestovania (dobrodružné cestovanie s batohom verzus wellness hoteli s kufrom). No a mohol by som pokračovať…

Osobne si myslím, že je úplne je jedno, či si precestoval 2 krajiny alebo 200. Záleží predsa, ako veľmi si si to užil a čo si si z toho odniesol. Je snáď jedno, či sa vyspíš v najlacnejšom guesthouse s 30 ľuďmi na izbe alebo v 5 hviezdičkovom hoteli. Veď kto chce, nech sa jebe s mačetou po džungli a kto chce, nech si užíva saunu a šampanské. Niekto má rád dobrodružstvo, niekomu stačí all inclusive s cestovkou v rezorte. A nech si pri tom spraví aj 500 selfie pri bazéne. Prečo by to malo niekoho trápiť? A že je už veľa cestovateľských blogov? No a? Nech si kľudne niekto píše aj tom, ako cestoval do záhrady pre mrkvu. Nikomu to neublíži, maximálne to niekomu pomôže. Ľudia zbytočne hejtujú, odsudzujú a sú uštipační aj v prípadoch, keď to nedáva žiadny zmysel. Pri tom stačí trocha pochopenia.

Ako som spravil malý experiment + výsledok

Spravil som malý sociologický experiment a text vyššie som zdieľal v troch najväčších cestovateľských skupinách na facebooku, aby mal čo najväčší dosah. Bol som zvedavý, aké bude mať reakcie a či „trafené husy“ zagágajú. Komentáre a odozva ma neskutočne potešila. Mnoho ľudí príspevok pochválilo a väčšina komentujúcich s textom súhlasilo. Smutným faktom zostáva, že sa väčšina cestovateľov s podobným prístupom stretla a veľa ľudí dokonca napísalo, že nepriateľsky naladené a uštipačné komentáre ich odradili natoľko, že už nič ohľadom svojich ciest na sociálnych sieťach nezdieľajú.  Okrem 99% pozitívnych reakcií sa však ozvali aj ľudia, o ktorých v príspevku píšem. Je to ironické a vtipné o to viac, že sa ozvali práve pod statusom, ktorý podobné rozdeľovanie a hejty popisuje. Čo ma však potešilo najviac, boli komentáre od ľudí, ktorí prehodnotili svoje správanie a uvedomili si, že rozdeľovanie a sarkastické hodnotenie ostatných ľudí je vlastne blbosť. Cieľ môjho textu bol teda splnený.

Moja pointa

Čo som chcel vyjadriť mojim príspevkom? Nech si každý cestuje po svojom a tak ako mu to vyhovuje, pokiaľ tým neubližuje prírode, myslí na následky svojho konania, rešpektuje cudzie kultúry a nechová sa jak kkt. Turista, dovolenkár, cestovateľ, dobrodruh… všetky tieto nálepky sú zbytočné. Jediné na čom záleží je, aby si cestoval zodpovedne. Ak tak cestuješ, debilné poznámky a hejty ti môžu byť ukradnuté. A kľudne si pri tom na protest urob selfie, ako som si spravil aj ja na „komerčnom“ Bali (úvodný obrázok)

Aký máš na to názor ty?? Stretol / stretla si sa s niečím podobným? Vyjadri sa v komentároch. Ak sa ti článok páčil, budem rád, ak ho ohodnotíš 5 hviezdičkami alebo zazdieľaš. Ďakujem za pozornosť a cestovaniu zdar!

Príspevok Na zamyslenie: Zbytočné rozdeľovanie na turistov a cestovateľov + hejty v cestovateľských skupinách zobrazený najskôr Cestuj po svete.

01. Zemetrasenia

Najhoršie, čo ťa ráno môže prebudiť, je spev Roba Kazíka z dedinského rozhlasu alebo zemetrasenie. To prvé som zažíval v rodnej dedine, to druhé na Taiwane. Naozaj nikomu neprajem zažiť ani jedno ani druhé. Našťastie aspoň od tých zemetrasení máme na Slovensku pokoj. Obyčajne je to len malé chvenie, na ktoré sa dá zvyknúť. Niekedy však príde aj ničivejšia sila a vtedy končí všetka sranda. Vtedy by som najradšej pobalil kufre a utiekol domov za tým Kazíkom z rozhlasu.

02. Žiadna pitná voda

Na Taiwane si musím vodu vždy prevariť, alebo kúpiť v obchode. Predstav si, že si po poriadnej opici, v ústach máš sucho jak na saharskej púšti a večer predtým si si zabudol pripraviť vodu. Žiadne také, že napijem sa z kohútika… Buď si obaríš hubu čerstvo prevarenou vodou, alebo sa musíš doplaziť do obchodu.

03. Davy ľudí

Taiwan má 22 miliónov obyvateľov. A zároveň je menší ako Slovensko. Čo z toho vyplýva? Davy a ľudia všade kam sa pozrieš. Ja si potrpím na dostatok osobného priestoru, to mi však v tejto krajine často nie je dopriate… A teda som si na Taiwane potrpel až až.

04. Teplo a vlhko ako v saune

Okrem pár zimných mesiacov je to na Taiwane takmer na nevydržanie.  To najhoršie začína už v máji.  To sa ani poriadne nedá opísať, bez toho, aby som nepoužil 20 nadávok. Ale skúsim… Každodenne okolo 36°C s 85% vlhkosťou. Takže pocitová teplota niekde okolo 42°. Pocit jak v saune. Šaty neschnú, lepím sa, potím sa, nespím. Na Slovensku som bežne behával 12 km a keď som došiel domov, tak som si zapálil a išiel ešte venčiť psa. Tu sa idem zgrcať už po pár kilometroch. Bez behania.

Z posilňovne neodchádzam dopotený a zničený. Už tam tak prídem! Bez klimatizácie sa nedá fungovať, ale moje oči klímu neznášajú a sú na ne citlivé. Ráno sa tak budím s očami tak červenými, že vyzerám ako keby som celú noc plakal pri Titanicu.  No a takto by som mohol pokračovať. To neznesiteľné teplo mi veru mimo Taiwanu chýbať nebude

05. Že si neviem v reštaurácii vybrať z menu

Jedlo na Taiwane je úžasné. Len sa treba vedieť zorientovať v menu, aby si ho vedel človek aj objednať

Mandarínčina je jeden z najťažších jazykov, minimálne pre Slováka. Či už jej čínske znaky alebo výslovnosť.  Vždy, keď prídem sám do reštaurácie alebo pouličného stánku mimo turistickejších oblastí, tak som v riti. Jednak si neviem prečítať čo ponúkajú a jednak si to neviem ani vypýtať. Darmo som sa predtým naučil nejaké frázy – Taiwanci mi často kvôli mojej zlej výslovnosti nerozumejú. Tiež treba povedať, že Taiwan je jedna z krajín, kde angličtina veľmi nefičí a dohovorím sa tu s ňou len zriedkavo.  Má to však jednu výhodu – často po náhodnom výbere ochutnám niečo nové. Aj keď niekedy nemám šajnu, čo práve jem

06. Taiwanci jazdia ako blázni, hlavne na skútroch

Darmo sú Taiwanci snáď najpriateľskejší národ na svete. Akonáhle sadnú za volant alebo na skúter, prebudia sa v nich zabijacké inštinkty. Inak si to ich jazdenie neviem vysvetliť.  Kritické je to hlavne na úzkych cestách bez chodníkov, kedy mám každých pár sekúnd pocit, že to do mňa niekto na tom skútri napáli.  Tiež netreba čakať, že ti niekto zastaví na prechode alebo ti dá len tak prednosť, aj keď si na hlavnej ceste.

07. Drahý alkohol

Na Taiwane si rýchlo rozmyslíš, či zoberieš kamošom v bare kolo. Ceny jedla sú síce približne rovnaké ako u nás, pri chlaste to však neplatí. A tak som si pivo alebo drink vonku často odpustil. Taiwancom to nevadí, milujú svoje jedlo a keď idú cez víkend von, väčšinu riešia len to, čo budú jesť. Ale pravý slovenský alkoholik tu bude mať ťažké časy!

08. Nedostupné alebo drahé mliečne produkty

Tvaroh, cottage cheese a rôzne tvrdé syry? Zabudni, alebo si priplať! Na Taiwane je všetko, čo sa týka mlieka, drahé alebo nedostupné.  Vegán mávne rukou, ale ak je niekto závislý na mliečnych produktoch a syroch ako ja, tak bude mať ťažkú  odvykačku.

09. Vzduch vo veľkých mestách

Smog, výfukové výpary z tisíciek skútrov, smradľavá kanalizácia. Dýchať vzduch minimálne v hlavnom meste Taipei nie je žiadna sranda. Viditeľnosť tiež stojí väčšinou za hovno a občas by som sa odtiaľ najradšej teleportoval do slovenského lesa a poriadne sa nadýchol čerstvého príjemného vzduchu.

10. Smetiari, ktorí hrajú Beethovena!

Jedna z najotravnejších vecí na živote v Taiwane. Tak, ako som v rodnej dedine neznášal dedinský rozhlas, tak na Taiwane neznášam, keď ide ulicou smetiarske auto. Dookola totiž vyhráva dve hlasné melódie! Jedna z nich je skladba „Pre Elišku“ od Beethovena. Naozaj. Nepíšem to na drogách. Toto tam fakt je. Vec sa má tak, že Taiwanci počujú známu melódiu a vedia, že je čas vyniesť smeti – rovno smetiarom na ulici. Na jednu stranu zaujímavý nápad, aby sa na ulici nepovaľovali odpadky, ale boli rovno odnášané. Na druhú stranu je tá melódia fakt otravná a počuť to každý boží deň je fakt psycho!

Záver – je život na Taiwane zlý??

Absolútne nie! Nemysli si, že som nejaký hejter. Život na Taiwane milujem. Tento článok je len jeden uhoľ pohľadu a ako vieš, každá minca má dve strany. Úprimne, život na Taiwane mi bude chýbať, pretože ponúka oveľa viac pozitív ako negatív. Či už sú to skvelí ľudia, parádna infraštruktúra, krajina bohatá na hory a lesy alebo jedinečné jedlo. Ale o veciach, ktoré na živote v tejto krajine milujem, napíšem nabudúce

Príspevok 10 vecí, ktoré ma serú na živote na Taiwane zobrazený najskôr Cestuj po svete.

Pred rokmi som mal hlavu plnú snov a mnoho očakávaní od toho, čo mi cestovanie do života môže priniesť. Aj keď som bol na pochybách, či cestovanie na vlastnú päsť vôbec zvládnem. Nakoniec však vyhralo 7 dôvodov, prečo to musím skúsiť a ísť do toho naplno. Cestovanie ma vtedy neskutočne chytilo a nepustilo až doteraz. Odvtedy mám za sebou cesty po 50 rôznych krajinách a posledné dva roky som strávil vo svete viac ako na Slovensku.  Ako sa na to pozerám s odstupom času? Pozri si moje dôvody a motivácie k cestovaniu a zároveň zhodnotenie, či mi to po tých rokoch naozaj niečo dalo.

1. Chcel som od života niečo viac ako stereotyp a rutinu.

Poznáš ten otrepaný citát od Coelha? Znie asi takto: „Ak si myslíš, že dobrodružstvo je nebezpečné, tak skús rutinu. Tá je smrteľná.“  Toto v žiadnom prípade neplatí pre každého. Niekto sa chce usadiť a má svoju rutinu a stereotyp rád. Alebo proste len dokáže roky a roky vstávať na budík o rovnakom čase, vysrať sa, najesť sa, ísť do roboty a po robote robiť niečo, čo robí každý boží deň až kým nie je čas ísť do postele a cyklus zopakovať. Pre mňa je to bohužiaľ inak. Osobne sa so stereotypom neviem zmieriť, ubíja ma a potrebujem od života niečo iné. Potrebujem nejakú iskru a zápal, kvôli čomu sa budem cítiť viac živý, viac v prítomnosti. Práve toto som čakal od cestovania.

Pomohlo mi cestovanie ujsť pred stereotypom?

Jednoznačne. Cestovanie je pre mňa najlepším liekom na stereotyp. Keď cestujem, tak cítim, že tento život naozaj žijem a nielen prežívam.  Prináša do môjho života adrenalín, nové situácie, neustále prispôsobovanie novým podmienkam a dobrodružstvo, ktoré v kancli ani pri práci z domu človek nezažije. Cestovanie mi pomáha vypnúť a utiecť od rutiny, z ktorej sa idem vždy po dlhšej dobe zblázniť.

2. Chcel som sa zlepšiť v cudzích jazykoch

Predtým ako som začal cestovať, tak som rozumel anglicky celkom dobre. Hlavne vďaka napozeraným filmom a seriálom.  S rozprávaním to bolo horšie. Vedel som si  objednať v reštaurácii a spýtať sa na jednoduché veci, ale na serióznu a plynulú debatu to nebolo. Od cestovania som čakal, že sa zlepším nielen v angličtine, ale pochytím aj základy z iných jazykov.

Zlepšilo mi cestovania cudzie jazyky?

Zlepšilo. A veľmi. Na cestách som bol doslova nútený používať cudzie jazyky. Nešlo sa tomu vyhnúť a to bolo jedine dobre. Úroveň angličtiny išla hore hneď, pretože som ju nielen počúval, ale dohováral som sa ňou zrazu každý deň. Momentálne ju ovládam na plynulej úrovni a dokonca žijem s priateľkou z Taiwanu, takže angličtinu používam vo svojom živote viac ako slovenčinu. O tom sa mi predtým mohlo akurát tak snívať

Okrem toho som pochytil širšiu slovnú zásobu zo španielčiny a čínštiny. Síce si v týchto jazykoch zatiaľ nepokecám, viem si objednať kávu, spýtať sa kde je záchod, prípadne pár ďalších základných viet, ktoré robia život na cestách jednoduchší. V každej krajine kde som bol, som sa naučil v miestnom jazyku aspoň pozdraviť, poďakovať a naučiť názvy jedál. Je to tiež skvelá vec pri zoznamovaní, keď sa cudzincom prihovorím v ich jazyku. Veď ty by si nebol milo prekvapený, keby sa ťa napríklad nejaký Filipínec spýta po slovensky „Ako sa máš?“

3. Chcel som si zlepšiť prehľad o svete, zistiť viac o histórii a kultúrach

Ďalšia vec, prečo som začal cestovať bola, že som chcel spoznať svet. Kua, to je ale prekvapko, čo? Ale nie len spoznať prírodné krásy, pláže a kopce. Ale tiež históriu, cudzie náboženstvá, kultúru a ľudí. Viac pochopiť, ako ľudia rozmýšľajú a žijú na druhom konci planéty. Čo ich k tomu spôsobu života viedlo a čo za tým stálo?

Zlepšil som si prehľad o svete?

Neskutočne. Jedna vec je, čo si človek prečíta v novinách alebo v internetovej diskusii a iná je, keď niečo zažije a spozná na vlastnej koži. Získal som oveľa väčší prehľad ako keď som sedel doma a teraz si viac ako kedykoľvek predtým uvedomujem, že svet nie je čiernobiely a jednoduchý. Jasné, zachytil som predtým v dejepise zmienku o červených khméroch, ale prechádzať sa reálne po „killing fields“, kde bola zabitá tretina obyvateľov Kambodže a vidieť ľudské lebky, je niečím úplne iným ako dejepisný článok. Prinúti to človeka premýšľať nad históriou a ľudskosťou viac. Je tiež iné nadávať spoza počítača na moslimov a je iné, dať si s jedným z nich debatu pri káve. Verím, že cestovanie otvára ľuďom oči. Mne jednoznačne otvorilo a prinieslo do môjho života mnoho poznatkov z histórie a ťažkej politickej situácie rôznych krajín.

4. Chcel som sa naučiť a vyskúšať veci, ktoré na Slovensku nezažijem

Život na Slovensku nie je žiadna katastrofa a máme krásnu krajinu, ale niektoré veci tam proste nejdú. Na rieke Nitra si asi nezasurfujem… To bol ďalší dôvod, prečo vyraziť do sveta. Zažiť nepoznané.

Vyskúšal som veci, ktoré som doma nemohol?

Jasná vec. Od surfovania na Kanárskych ostrovoch, cez turistiku v džungliach na Borneu, zdolanie takmer 4000 metrov vysokých kopcov, až po ochutnávanie rôznych svetových kuchýň. Tento bod sa splnil úplne na jednotku a aktivity počas cestovania ma naozaj obohatili o ďalšie schopnosti, poznatky a zručnosti, ku ktorým by som sa na Slovensku nikdy nedostal.

5. Chcel som vystúpiť zo svojej introvertnej polohy a spoznať nových ľudí

Musím priznať, že pred takými 6 – 7 rokmi som bol celkom introvert. Na tom nie je absolútne nič zlé, ale keď som mal tráviť čas v preplnenej spoločnosti ľudí, s ktorými nemám nič spoločné, tak mi to nebolo príjemné. „Small talks“ o hovne a ja, to proste neišlo dokopy. Okrem toho som bol vždy v okruhu tých istých kamarátov, ktorých mám fakt rád, ale  občas potrebuješ spoznať aj niekoho nového s iným pohľadom na svet. V tomto som sa opäť spoliehal na cestovanie.

Pomohlo mi cestovanie so spoznávaním ľudí?

Úprimne poviem, že až kým som nevycestoval do sveta sólo, tak nie… Keď cestuješ s partiou alebo frajerkou, tak si v istej sociálnej bubline, kedy sa rozprávate skôr medzi sebou a o nových ľudí príliš nejavíš záujem a rovnako ani oni o teba. To všetko sa zmenilo, keď som začal cestovať aj sám. Zrazu sa mi prihovárali nielen domáci, ale aj ostatní cestovatelia. A rovnako aj ja im. Každý potrebujeme aspoň nejakú socializáciu, aj keď si introvert ako vyšitý. Počas mojej sólo cesty som spoznal desiatky nových ľudí a kamarátov, dokonca som si prešiel románikmi a našiel aj priateľku. Okrem toho sa dnes cítim aj v extrovertnej polohe oveľa sebaistejší.

6.  Chcel som sa zbaviť strachu, čeliť problémom a naučiť sa vystúpiť zo zóny komfortu.

Ďalším dôvodom, prečo som sa pustil do cestovania bolo, že som sa chcel zbaviť toho debilného strachu a bloku v hlave, ktorí mnohí ľudia pred cestou bežne majú. Nestratím sa na letisku? Nezablúdim v tej krajine? Čo ak ma tam okradnú? Čo ak toto, čo ak hento?? A vydržím tam vôbec? To boli veci, ktorých som sa bál, ale vedel som, že ich porazím, len ak im budem čeliť.

Pomohlo mi cestovanie čeliť problémom?

Áno. Riešenie problémov a starostí spojených s cestovaním sa stalo po čase pre mňa hračkou. Človek sa s nacestovanými kilometrami stáva skúsenejším a sebavedomejším v riešení problémov. Počas ciest sa mi stali aj nepríjemné veci a dokonca som skončil v nemocnici. To všetko som však musel riešiť sám a nikto iný to lusknutím prsta za mňa nevyriešil. Naučil som sa viac spoliehať na seba a zistil som, že to cestovanie vlastne nie je žiadna veda. Po 5 rokoch na cestách už mnohé veci riešim s úplnou samozrejmosťou.

Okrem toho som si vybudoval naozaj silnú schopnosť vystúpiť zo zóny svojho komfortu, dokážem fungovať aj v nepríjemných podmienkach a to, čo by bolo pre niekoho neprípustné, zvládam ľavou zadnou. To mi dovoľuje vidieť zo sveta viac a zažiť zážitky, ktoré by inak neboli možné. Prespávanie v hnusnom počasí v stane a následný 14 hodinový náročný trek? Žiadny problém

7.  Chcel som zistiť, či sa dokážem počas cestovania uživiť prácou z notebooku

Ešte predtým ako som začal cestovať, tak som pracoval ako grafický dizajnér. Už som spomínal, že neznášam stereotyp? Presne preto som dal pred rokmi výpoveď v práci a začal pracovať pre klientov na diaľku. Avšak byť zavretý doma medzi štyrmi stenami nebola veľmi ružová predstava budúcnosti. Preto som chcel vyskúšať, či si touto prácou dokážem zarobiť aj na svoje cesty a čo je hlavné – aj priamo počas ciest. Bol som si istý, že ak sa mi to podarí, budem mať vyhraté.

Dokážem sa teda uživiť na cestách ako grafik?

Je to boj, ale dokážem. Od vysnívaného cieľa je to ďaleko, pretože stále musím myslieť na peniaze, na prácu a na termíny. Preto si nemôžem dovoliť cestovať toľko, koľko by srdce ráčilo. Napriek tomu som si vybudoval životný štýl, ktorý mi dovoľuje žiť na cestách. Občas dokážem cestovať každých pár dní a presúvam sa z krajiny do krajiny, občas na niekde na pár mesiacov usadím a venujem sa viac práci. Zatiaľ to nie je žiadna výhra, ale hreje ma pocit, že si nemusím pýtať od nikoho voľno a mám k dispozícii 365 dní (neplatenej) dovolenky.  To mi dáva pri cestovaní veľkú slobodu, ktorú by som bežne nedosiahol. Takže áno, dá sa to. Cestovanie mi teda tiež pomohlo objaviť svoje schopnosti chodiť po svete a zároveň si počas toho na svoje cesty zarábať. O tejto téme a životnom štýle som napísal podrobný článok.

Zhodnotenie na záver

Zmenilo ma cestovanie? Veľmi. A dokonca v mnohých smeroch. Získal som oveľa hlbšie znalosti z geografie, histórie, jazykov a a navyše širší všeobecný rozhľad. Oveľa viac som si tiež začal vážiť a sledovať životné prostredie. To všetko bez učebníc a úplne prirodzenou formou. Okrem toho som spoznal svoju súčasnú priateľku, odsťahoval som sa do Taiwanu a pracujem a žijem vecami, ktoré ma neskutočne bavia. Napríklad ako tento blog. Cestovanie mi otočilo život o 180° a dalo mi naozaj veľa. Samozrejme tento životný štýl má aj nevýhody a okrem dávania aj berie, ale o tom už napíšem v inom článku. Na záver to hodnotím tak, že tých 7 dôvodov, kvôli ktorým som začal cestovať, vôbec nebolo prehnaných a do veľkej miery sa moje ciele skutočne vyplnili. Aj keď stále nekončím a treba sa posúvať ďalej.

A čo ty? Obohatilo ťa cestovanie? Alebo sa na cesty ešte len chystáš? V tom prípade dúfam, že ťa tento článok inšpiroval. Ak sa ti páčil, nezabudni ho ohodnotiť, okomentovať alebo mi v prípade otázok napíš. Vidíme sa na cestách

Príspevok 7 dôvodov, prečo som začal cestovať. Dalo mi cestovanie po 5 rokoch to, čo som hľadal? zobrazený najskôr Cestuj po svete.

Predpokladal som správne a na vlastnej koži som na Taiwane zažil desiatky zemetrasení. Jedno z nich sa však svojou ničivou silou vymykalo… Len pár mesiacov po tomto nepríjemnom zážitku sa podo mnou triasla zem opäť. Tentokrát priamo v epicentre na ostrove Lombok v Indonézii. Aký je to pocit, zažiť dve silné zemetrasenia? Strašný. Obe mali silu 6,4 stupňa, boli ničivé a zabíjali.  Prečítaj si moje príbehy, v ktorých opisujem tieto strašidelné okamihy.

Na zemetrasenia na Taiwane som si začal zvykať, až kým neprišlo zemetrasenie so silou 6,4 stupňa

Začiatok februára 2018. Niekoľko dní Taiwanom otriasa séria slabších zemetrasení. Prvé zemetrasenia ma mierne vystrašia, pretože mám pocit, že sa mi silno zatočila hlava a strácam rovnováhu. Moja priateľka Chen, ktorá na Taiwane žije celý život ma upozorňuje, že som práve prežil zemetrasenie. „Hm, tak už to mám za sebou. A ani to nebolelo,“ myslel som si vtedy.

Štvrtého februára mestom Taipei otrasú asi 4 zemetrasenia. Je to veľmi nepríjemné, dokonca aj Chen je roztržitá a neberie to na ľahkú váhu. Zo správ mi prekladá,  že toľko silnejších zemetrasení za deň nie je bežné ani na Taiwane.

Šiesty február, 10 minút pred polnocou. Som doma sám, Chen je na rodinnom výlete v Japonsku. Východ Taiwanu je zasiahnutý silným zemetrasením s magnitúdou 6,4.

Akurát vychádzam zo sprchy, keď sa budova začne „húpať“ a veci hrkotať. Podvedome sa prichytím steny a v duchu si prajem, nech to skončí. Pripadá mi to ako večnosť. Pohotovo však aspoň otváram dvere na chodbu – jedno z pravidiel pri zemetrasení. Steny sa totiž môžu poškodiť a zatesniť dvere – váš jediný únikový východ. Druhá vec, ktorá mi prebleskne hlavou je, že na seba musím hodiť tepláky, predsa nebudem utekať von v uteráku. Tým som porušil jednu zo zásad, ktorá hovorí o tom, že by sa človek nemal zaujímať o to, čo má práve na sebe. A proste myslieť na to, aby sa dostal do bezpečného úkrytu. Po tom, čo zemetrasenie konečne ustáva, som rozklepaný ešte hodinu. Neskôr prichádzajú ďalšie otrasy známe ako aftershocks. Ešte aj počas noci o 03:30 prichádza ďalšie zemetrasenie a spolu s posteľou sa kývam doľava doprava. Viem, že v túto noc tak ľahko nezaspím…

O 5 mesiacov na to som zažil ešte horšie zemetrasenie – Lombok, Indonézia

Následky zemetrasenia na ostrove Lombok, Indonézia.

Zatiaľ čo na Taiwane som zažil len zmiernené otrasy z diaľky (aj keď stále veľmi silné), na ostrove Lombok som bol priamo v epicentre.

Na Lomboku som urobil jednu šialenú vec, keď som sa rozhodol za jediný deň zdolať druhú najvyššiu a stále aktívnu sopku v Indonézii – Mount Rinjani (3726 m). Zabralo mi to 19 hodín chôdze a behu a bolo to obrovské dobrodružstvo, o ktorom som napísal aj článok. Po tomto zážitku som bol tak vyšťavený a unavený, že keď som v noci prišiel na hotel, nechcel som nič iné, ako dlhý a nerušený spánok. Nebolo mi to dopriate.

29. júl 2018. Krátko po šiestej hodine ráno sa s priateľkou budíme na silné otrasy a hluk. Celý domček, v ktorom sme ubytovaní sa silno trasie, záclona a sklá silno nadskakujú, celé je to doprevádzané strašidelným ľudským krikom niekde vonku a hlučným rinčaním vecí. Bežím k dverám, aby som nám poskytol únikovú cestu. Zamknuté. Neovládnem stres a kričím na priateľku, kde sú kľúče. Tá chvíľa, kým sa v tom obrovskom strese spamätá a zistí, kam odložila kľúče je nekonečná. Konečne odomykáme, vybiehame von a otrasy aj krik ľudí na okamih prestanú. Vraciam sa späť do izby, aby som na seba hodil nohavice (som len v trenkách). Vyženie ma však ďalší silný otras.

Zemetrasenia prichádzajú znova a znova. Podarí sa mi obliecť a spolu s ostatnými ľuďmi vybieham na ulicu. Každý upiera pohľad na sopku týčiacu sa nad dedinou. Fakt dúfam, že to nie je erupcia. Zdá sa, že nie. Na ulici sú desiatky vystrašených a pobehujúcich ľudí, domácich aj turistov. Elektrina, voda, mobilný signál – nič nefunguje. Chcem vygoogliť čo sa deje, avšak v tej chvíli je to nemožné, domáci takisto nič nevedia. Dostáva sa k nám informácia, že jednému dedinčanovi spadol dom.

Mám strach, že je na vine sopka a že to ešte neskončilo, preto balíme porozhadzované veci (veľmi pomaly, nakoľko prichádzajú ďalšie otrasy a vždy vybiehame z izby von) a vyrážame preč. Chvíľu váhame, pretože máme cestu namierenú popri pobreží a tak máme obavy z tsunami. Napriek tomu sadáme na motorku a ideme sa presvedčiť čo sa deje okolo.

K pobrežiu sa blížime len veľmi opatrne. Ten pocit, keď nevieš čo sa deje a čo môže ešte len prísť neprajem nikomu. Našťastie žiadne tsunami neprišlo a ako som sa dozvedel neskôr, vláda varovanie pred tsunami síce nevydala, ale bol zvolený „yellow alert“, čo znamená možné nebezpečné následky. Cestou míňame stovky ľudí sediacich na uliciach, o niekoľko minút neskôr sú cesty plné húkajúcich sanitiek a záchranných vozidiel. Okrem toho žiadne veľké škody na vlastné oči nevidíme – okrem porozbíjaných fliaš s benzínom, ktoré zvyknú popri cestách predávať domáci. Neskôr však prechádzame okolo mohutnej praskliny na moste, kde je nariadená obchádzka. Chceme si dať prestávku v jednej z lokálnych reštaurácií, opäť však prichádza zemetrasenie a všetci vybiehajú von. Ako čítam neskôr, celkovo ostrov Lombok zasiahlo v ten deň 11 otrasov.

O pár hodín prichádzame do bezpečia na západe ostrova. Zo správ sa dozvedám o prvých obetiach a desiatkach zranených. Fotky popadaných budov naháňajú hrôzu. Tiež sa dozvedám o tom, že sopku Rinjani (z ktorej som zišiel len 8 hodín pred zemetrasením) uzatvorili, pretože na nej boli zosuvy pôdy. Mal som šťastie. Na sopke zostalo uväznených niekoľko stoviek turistov. Neviem si predstaviť aký chaos panoval tam.

Na Lomboku zostávame ešte niekoľko dní po zemetrasení. Zdá sa, že situácia sa upokojila. Ale len deň po tom, ako Indonéziu opúšťame, ostrov zasiahne ďalšie a silnejšie zemetrasenie s magnitúdou 7. V auguste nasleduje niekoľko ďalších ničivých otrasov. Počet obetí je viac ako 560 a je jasné, že Lombok sa bude po týchto tragédiách spamätávať ešte dlho.

Zamyslenie na záver

V 2004 zasiahla Indonéziu oveľa ničivejšia katastrofa, kedy zemetrasenie a tsunami zabilo 230 000 ľudí. V roku 1999 zase na Taiwane zobralo zemetrasenie život  2 415 ľuďom a kompletne zničilo 51 711 budov. Napriek tomu, že som v týchto krajinách zažil zemetrasenia na vlastnej koži aj ja, si takúto hrôzu neviem predstaviť. Keď som vtedy koncom júla 2018 motorkou prechádzal zemetrasením poznačenou krajinou a videl všetkých tých utrápených ľudí a sanitky na uliciach, opäť som si raz uvedomil, ako môže byť každý jeden z nás šťastný, že sa narodil v strednej Európe. Netrápia nás žiadne tajfúny, žiadne zemetrasenia, žiadne sopky a ani vlny tsunami. Buďme vďační, že tam u nás nemusíme myslieť na to, či ten tajfún nad morom zamieri na nás, či nejakú dedinu neevakujú kvôli možnej erupcii, alebo či práve v tejto chvíli neudrie ďalšie zemetrasenie (ako sa napríklad zamýšľam teraz ja, keď na Taiwane píšem tieto riadky)…

Príspevok Zažil som 2 hrôzostrašné a ničivé zemetrasenia. Aké to bolo? Okamihy plné strachu aj obavy z tsunami… zobrazený najskôr Cestuj po svete.

Poznámka autora: Článok vychádza z mojich vlastných skúseností z randenia so 7 dievčatami a momentálne už viac ako ročného vzťahu s taiwanskou priateľkou.  Mnohé postrehy sa zhodujú so skúsenosťami ďalších ľudí a veci spomenuté v článku som konzultoval aj so samotnými Taiwancami. Preto verím, že je článok autentický. Vopred sa ospravedlňujem za určitú mieru zovšeobecňovania. Samozrejme mi je jasné, že každá žena je iná a to platí aj na Taiwane  

1. Taiwanské ženy majú radi chlapov zo západu!

Nech žije pozitívny rasizmus! Nie, srandujem. Avšak nepopierateľnou pravdou zostáva, že Európan, Američan, či Kanaďan je pre taiwanské ženy veľmi príťažlivý. Takmer každý má rád exotiku a inak to nie je ani na Taiwane. Domáci milujú západnú kultúru a prirodzene sa viac zaujímajú o cudzincov.  Rovnako je to aj s randením.  Pre ženy sme zaujímavejší – chcú sa dozvedieť viac o Európe a inej kultúre. Okrem toho sme menej predvídateľní ako taiwanskí chalani a to všetko nám hrá do kariet.

2. Online zoznamky sú tu populárnejšie. Ženy nemajú predsudky voči zoznámeniu cez internet!

Taiwan je moderná a bezpečná krajina. Na obrázku je metropola Taipei.

Taiwan je krajina, kde sú populárne hneď dve zoznamovacie appky. Jednou je Tinder, ktorú poznáme aj u nás a druhou je OK Cupid. Na týchto zoznamkách som nemal problém ísť s dievčaťom von len po pár vymenených správach. Pokiaľ nevyzeráš ako ohyzd z Pána prsteňov alebo nie si perverzný chuj, tak sa pravdepodobne ľahko zoznámiš aj ty. Navyše je tu zoznámenie cez internet úplne normálne. Nikto ťa nebude odsudzovať alebo hovoriť, že to je úbohé.  Taiwan je bezpečné miesto plné ľudí a ľudia si tu v zásade dôverujú, takže s dievčatami netreba dopisovať mesiac predtým ako s nimi pôjdeš von. No proste úplne odlišná situácia ako na Slovensku

3. Čo najlepšie zaberá? Pochváľ Taiwanské jedlo!

A teraz taký insider tip Nezabudni pri zoznamovaní alebo randení povedať niečo dobré o Taiwanskej kuchyni a jedle. Taiwanci sú úplne posadnutí jedlom – to aký majú k jedlu vzťah som nezažil v žiadnej inej krajine. Namiesto toho aby si dievča volal von na kávu, radšej vymysli, kam sa pôjdete najesť. Prípadne to nechaj na ňu – bude nadšená z toho, že ťa oboznámi s taiwanským jedlom!

4. Taiwanské ženy sú často viac tradičnejšie

Samozrejme toto sa nedá zovšeobecniť, ale ideálne bude, ak na to pôjdeš pomaly.  Prvé stretnutia sú tu troška iné ako v Európe. S modernejšími ženami, ktoré žili v zahraničí alebo randili s cudzincami je to tak ako u nás. Ale s niektorými dievčatami nečakaj bozk na prvom alebo druhom rande (a to nehovorím o sexe!). Niekedy je dokonca prvá méta držanie za ruky a až potom prichádzajú ostatné veci.  A niekedy ti dievča nedovolí nič predtým, ako budete „oficiálne“ vo vzťahu.

5. Taiwanky príliš nemusia koncept „kamarátstva s výhodami“

Toto je v podstate pokračovanie predchádzajúceho bodu. Nečakaj, že si tu užiješ príliš veľa one night stands, alebo nezviazanej jeba… neviazaného vzťahu. Dievčatá tu proste chcú vedieť, na čom sú. Či to pre ne má zmysel alebo nie. Aj keď to neviazané kamarátstvo nadviažeš, časom budú chcieť vyvodiť nejaký záver.  Zotrvávať v kamarátstve s výhodami pre ne nemá zmysel.

6. Taiwanky sú radšej „zlaté“ ako „sexy“

Zatiaľ čo u nás sa snažia ženy vyzerať čo najviac sexy, či už postavou, makeupom, alebo vyzývavými šatami, na Taiwane a vo Východnej Ázii je zámer žien vyzerať „zlato“.  Taiwanskí muži to milujú a dokonca aj veľa chlapov zo západu. Mne osobne to príliš príťažlivé nie je, ale 100 ľudí, 100 chutí.

7. To, že máš namakané svaly ti tu nepomôže!

Fitness kultúra začala byť na Taiwane populárna len nedávno. Byť svalnatým chlapom bolo vraj ešte pred pár rokmi výsadou gayov Stále je populárne byť skinny, čiže tenký a chudý, či už si chlap alebo žena. Veľké svaly ti tu veru pri balení žien veľmi nepomôžu. Napríklad takých bezkrkých akých poznáš zo slovenských posilňovní tu ani neuvidíš

8. Väčšina žien (a chlapov) na Taiwane sa tam dole neholí!

Toto keď som sa dozvedel, tak mi padla sánka. Ako sa v roku 2018 môže niekto neholiť?? V mojom prípade som sa našťastie s chlpatým bobrom zoči voči nestretol, ale podľa všetkého (z rozhovoru so samotnými Taiwankami a zo skúsenosti iných chlapov) to je úplne normálne.  Chlapom to nevadí a nikto nevidí dôvod, prečo by sa to malo meniť. Nuž, nekomentujem… Každému príde pekné niečo iné

9. S bradou budeš na Taiwane dosť vynikať!

Taiwanskí chlapi by s bradou vyzerali jak tiger po chemoterapii. Proste nezarastajú tak ako my. A aj kvôli tomu tu takmer nestretneš človeka s bradou.  Veľa žien preferuje hladko oholenú tvár aj na cudzincoch. Len menšiemu percentu žien sa zdajú chalani s bradou mužnejší a sexy. Napriek tomu tu rebelujem a bradu si ponechávam

10. Taiwanky považujú bielu pokožku za sexy. Slnku a opáleniu sa zďaleka vyhýbajú.

Ideálna predstava o tom čo je sexy sa diametrálne líši v Európe a na Taiwane. Zatiaľ čo u nás ženy vydržia ležať 8 hodín na slnku len aby nabrala ich pokožka tmavší odtieň, na Taiwane sa ženy slnku vyhýbajú ako čert krížu.  Tu proste platí, že čím je človek viac biely, tým lepšie (wow, toto znie hrozne)! 

11. Priprav sa na „Sa Jiao“ – špecifické správanie a flirtovanie Ázijských žien

Sa Jiao je názov špecifického správania (a flirtovania), ktoré je bežné v krajinách východnej Ázie (Japonsko, Kórea, Taiwan, Čína). Ťažko ho ako Európan popíšem, ale skúsim. V podstate ide o to, že sa žena chová viac zlato, detinsky, dokonca až rozmaznane. Hovorí veľmi vysokým tónom, skoro ako dieťa. Niekedy ide o akési vyžiadanie si pozornosti za každú cenu, ako keď sa rozmaznané decko hádže v obchode o zem. Ja tomuto nikdy neprídem na chuť, ALE! Taiwanskí muži to milujú. Dokonca mi to jeden  opísal ako vec, ktorá chlapom dovoľuje cítiť sa mužnejšie.  Ehm, ja sa mužne cítim aj bez toho, ale okej.  Na niektoré kultúrne rozdiely som skrátka prikrátky Ako vyzerá Sa Jiao si môžeš pozrieť na videu nižšie:

12. Väčšina Taiwanských žien žije aj v dospelosti s rodičmi

Dievčatá mi na Taiwane prídu tak trochu menej nezávislé a aj keď napredujú v kariére a majú dobre platenú prácu, stále väčšinou bývajú s rodičmi. A to aj okolo 30-ky. Teda pokiaľ sú single a zatiaľ nebývajú s partnerom. Celkovo má rodina na Taiwane silnú tradíciu a ľudia tu nemajú silnú potrebu osamostatniť sa. Tak rátaj s tým, že po úspešnom rande pravdepodobne k nej domov nepôjdete

13. Ženy sú viac hanblivé a intímnosti na verejnosti sú stále tabu

Bozkávanie na verejnosti sa v Taiwane nenosí ani v 21. storočí.  Mladí sa tak často chodia schovávať do tmavých parkov. Intímnosti a hlavne tie na verejnosti sa tu proste berú úplne inak. A ešte upozornenie: Pri zoznamovaní, lúčení alebo gratulácii neprekvap dievča, že ju pobozkáš na obe líca ako to robíme tu na Slovensku. Ver mi, zľaknú sa, čo sa to robí!

14. Taiwanské ženy sú viac žiarlivé

True story. Baby sú viac žiarlivé ako u nás. Zaujíma ich s kým si píšeš alebo kto je to dievča, ktoré ti komentuje príspevky. Tiež nie je úplne v pohode ísť von s kamoškou opačného pohlavia, ak budete len sami dvaja.  Na Taiwane sú vzťahy o niečo silnejšie ako u nás a muž je pre ženu všetkým.  Kamarátstva sú skôr bežné medzi rovnakým pohlavným. No a z toho potom vyplývajú menšie problémy. Dvaja rozumní ľudia si to však vždy vykecajú a aj tento kultúrny rozdiel sa dá časom zjemniť.

15. Taiwanky vyzerajú omnoho mladšie ako sú. Niekedy nemáš šancu uhádnuť vek.

Vďaka génom, ale aj kvôli prehnanej starostlivosti o pokožku, vyzerajú taiwanské ženy o dosť mladšie ako v skutočnosti sú.  Dokonca som sa vyhýbal randeniu s mladšími dievčatami, lebo aj tie 20-ročné vyzerali na 14 Raz som bol na rande s 35 ročnou učiteľkou, ktorá vyzerala o niekoľko rokov mladšie ako ja (vtedy 28 ročný chalan). Matky s dcérami často vyzerajú ako sestry.  Občas sa v tej Ázii cítim ako na inej planéte

16. Taiwanské dievča pre teba spraví prvé aj posledné

Aj tu platí to, čo sa hovorí o mnohých krajinách Východnej Ázie. Že sú tu najstarostlivejšie ženy na svete. Ak sa do muža alebo do frajera hlboko zaľúbia, sú ochotné urobiť všetko pre to, aby bol šťastný.  Teraz samozrejme nečakaj, že ti bude každá taiwanská žena upratovať, variť a starať sa o teba. To nie! Ale ich pozornosť a štedrosť je fakt obdivuhodná. A to môžem povedať aj z vlastnej skúsenosti

Chceš vedieť o tejto téme viac?

Zaujala ťa táto téma? Viac užitočných tipov o randení a taiwanských ženách nájdeš napríklad na zahraničnom webe taiwandatingtips.com. Čo však odporúčam najviac, je kniha môjho kamaráta Ľuba Juríka, ktorý žije v Ázii už niekoľko rokov a s randením a vzťahmi s Aziatkami má nemalé skúsenosti.  Tak mu tu rovno urobím reklamu (knihu som čítal a považujem ju za veľmi pikantné a úprimné čítanie, inak by som ju neodporúčal): Pozri si viac info o knihe Láska k Aziatkám.

Záver

Ak ťa článok zaujal, pobavil alebo si sa dozvedel niečo nové, nezabudni ho ohodnotiť 5 hviezdičkami. Ak ťa zajíma viac z randenia alebo zo života v Ázii, neváhaj článok komentovať alebo mi napíš súkromnú správu. Rád poradím

Príspevok Aké je randenie a ženy na Taiwane? Tu je 16 postrehov z mojich skúseností! zobrazený najskôr Cestuj po svete.

Čo za cestovateľa píše tento článok?

Ešte predtým ako sa pustíš do čítania, chcem podotknúť, že si uvedomujem, že počet navštívených krajín nie je merítkom kvality cestovania a spoznávania sveta. Aby som moje cestovanie lepšie predstavil, poskytnem preto ešte ďalšie štatistiky:

• Väčšinou cestujem tak, aby som krajinu spoznal do hĺbky. Preto v mnohých krajinách trávim viac času ako je pre turistu bežné. Niekedy je to dokonca niekoľko mesiacov (Thajsko, Filipíny, Malajzia, Taiwan, Indonézia či Španielsko)
• Keďže mám na cestovanie hromadu času, vyhýbam sa letom a radšej sa krajinami prevážam autobusom, vlakom alebo autom či motorkou. Aj vďaka tomu som po zemi precestoval už viac ako 80 000 km (dvojnásobok obvodu zemegule)
• Aktívnym cestovaním po svete som zatiaľ strávil viac ako 600 dní. Normálnemu Slovákovi, ktorý podľa štatistík strávi cestovaním do zahraničia 13 dní ročne, by to trvalo 46 rokov.
• Vďaka svojmu živobytiu nemusím žiť na Slovensku, preto som napríklad rok života strávil na Taiwane a teraz žijem v Kanadskom Toronte
• Toto všetko som stihol pred svojimi 30. narodeninami.

Zhodnotenie, či cestujem veľa alebo málo nechám na tebe. Ak si myslíš, že je to viac ako dosť a zaujíma ťa, ako si to môžem dovoliť bez toho, aby som mal fotra papaláša (ako to raz zhodnotil nejaký anonym z diskusie), tak čítaj ďalej

Ak sa ti to nechce čítať celé, tu je pár záchytných bodov:

• Moja cesta za životom cestovateľa
• Ako si na cestovanie zarábam + presné zárobky
• Ako si môžem dovoliť z môjho platu toľko cestovať
• Moje tipy a odporúčania ako si vybudovať podobnú voľnosť

Moja cesta za životom cestovateľa

Ako som sa dostal k môjmu živobytiu?

Vždy som rodičom sľuboval, že ak mi raz kúpia počítať, tak sa nebudem hrať hry, ale že ho využijem na učenie a prácu. Pffff… Jasné, že som ako tínedžer strávil hodiny hrania PC hier a zabíjanie náckov vo vojnových hrách bolo na dennom poriadku. Ale inak som ten sľub splnil. Začal som sa totiž zaujímať o tvorbu webstránok. Vtedy to bolo na totálne amatérskej úrovni a tešil som sa z každého úspechu, keď som dokázal vytvoriť niečo vlastné. To vo mne otvorilo akési kreatívne myslenie a skvelý pocit z tvorenia. Pokračovalo to písaním osobného blogu a hodinami čítania a študovania ako fungujú webstránky. Pomáhalo mi to prežiť strednú školu, ktorá ma absolútne nebavila. Kvôli stavebnej škole som musel celé dni rysovať projekty domov, ale svojej novej záľuby som sa nechcel vzdať a tak sa stávalo, že som spával len 4 – 5 hodín denne.

„Tomu čo ma bavilo, som proste dával prednosť. A tento postoj sa mi podarilo zachovať dodnes.“

Tak ako väčšina „skoro-dospelých“ som po strednej nemal tušenie, čo v život robiť. Vtedy väčšinou poslúchneš rodičov alebo podľahneš nalinkovanej predstave života a ideš na výšku, aj keď ju nepotrebuješ a vieš, že ti zbytočne zoberie 5 rokov života a po jej skončení budeš tam, kde si bol Česť výnimkám a profesiám, ktoré si vysokú školu naozaj vyžadujú!

Samozrejme, že ma výška hneď od začiatku nebavila, tak som pil, vynechával prednášky a venoval sa tomu čo ma baví – tvorbe webstránok. Konkrétne som sa začal zaujímať o dizajn. Teda grafický návrh webstránky predtým, ako sa spracuje do funkčnej podoby.

Ako som začal brať život do vlastných rúk

Grafiku som najprv začal robiť zadarmo. Normálne som si dal vtedy inzerát, že ponúkam svoje grafické služby zdarma.  Boli to hodiny a hodiny práce, z ktorých som nemal nič okrem dobrého pocitu a skúseností. Ale tie boli dôležité. Získal som prvé referencie a mohol si konečne za prácu pýtať peniaze. A boli to fakt smiešne peniaze. Avšak v tomto jobe som začal vidieť budúcnosť. Predstava, že sa budem trápiť na výške niekoľko rokov ma vôbec nelákala. A tak som sa na to hneď v prvom skúškovom období vysral a namiesto učenia som išiel do Prahy na „posledný“ koncert Iné Kafe. Well, vtedy som zistil, že keď ma niečo nebaví, tak to proste skúsim zmeniť, nech to stojí, čo to stojí.

Na výšku som sa vykašlal po 5 mesiacoch.  Do týždňa som sa mal potom nahlásiť na úrad práce ako nezamestnaný. Nechal som si to na poslednú chvíľu, ale hneď ako som tam vošiel a videl tie rady ľudí, tak som sa otočil na päte a povedal som si, že „na toto sa môžem jebať“.  Hneď na to som išiel na živnostenský úrad a vybavil som si živnosť na tvorbu webových stránok a reklamu s marketingom.  Povedal som si, že nejak bude.

A nejak bolo. Stále som býval v podnájme v Bratislave. Vrátiť sa bývať k rodičom neprichádzalo do úvahy, lebo by som to bral ako vlastné zlyhanie. Navyše som ten typ človeka, ktorému je vlastná sloboda a nezávislosť prednejšia ako všetko ostatné, aj keby nebolo na chleba. A ani nebolo. Často som jedol to najlacnejšie jedlo, suché rožky a wifónky. Proste študentský život bez študovania, lebo som potreboval ušetriť na nájom. Platené zákazky však stále pribúdali, dokonca aj veľké (redesign webu pre Ekonomickú univerzitu). Po 4 mesiacoch mojej „kariéry“ a práce (živorenia) z domu si ma vtedy všimla úspešná Bratislavská firma, kde som získal internú pozíciu „junior dizajnéra“.  A tak som prvý a zatiaľ aj posledný krát v živote nastúpil do práce.

Práca v kancelárii a materiálny život ma nenapĺňali…

Práca grafika v office mi dala strašne veľa.  Nabral som skúsenosti a naučil som sa pracovať rýchlejšie, ale stále to nebolo to, čo by ma napĺňalo. Okrem toho som bral aj vlastné zákazky a keď som prišiel o šiestej z kanclu domov, čakalo ma niekoľko ďalších hodín práce. Niekedy som prácou za deň strávil aj 16 hodín. Takto som žil 8 mesiacov života. Som však ten typ človeka, ktorého stereotyp a rutina škrtí. Navyše mi chýbal ten pocit slobody, keď ti za chrbtom nestojí šéf a môžeš si vstávať kedy chceš.

„Vtedy som si už dobre uvedomoval, že ak chceš niečo vo svojom živote zmeniť, nepotrebuješ čítať 20 motivačných kníh a zdieľať 100 inšpiratívnych citátov. Stačí jednoducho nabrať odvahu a neposrať sa z toho.“ 

A tak som dal výpoveď. Rozhodol som sa, že to skúsim na vlastnú päsť. Že si vybudujem nezávislosť, že vystúpim z bežného systému, nebudem si rátať 20 dní dovolenky na rok, čakať na víkendy a trápiť sa v robote, ktorá ma nebaví. Tento riskantný ťah mi vyšiel a v práci som nebol už viac ako 7 rokov.

Stále som však nebol úplne spokojný. Slobodnejší život je úžasný, pokiaľ ho človek využíva dobre. Síce som nesedel v robote, ale som sedel doma. Kupoval som zbytočnosti typu televízor s metrovou uhlopriečkou, drahé špičkové telefóny alebo elektrickú gitaru, ktorú je v paneláku užitočná asi tak ako automat na kondómy vo Vatikáne.

A tak som vymenil stereotyp a materiálne veci za cestovanie!

Len počas dovoleniek, výletov a festivalov som cítil, že žijem v prítomnosti a som naozaj slobodný, nezaťažený bežnými starosťami. Len vtedy som zažíval každý deň niečo nové, užíval si okamih a cítil som sa sám sebou. A okrem toho som k tomu nič nepotreboval, len jeden batoh s niekoľkými vecami.  Už dávno som sníval o tom, ako raz navštívim exotické Thajsko. Rozhodol som sa, že z výletov sa predsa nemusím po pár dňoch či týždňoch vracať späť do nudnej reality. Namiesto toho som z cestovania spravil svoj životný štýl a hneď som svoj prvý trip do Ázie som naplánoval na 3 mesiace!

Bál som sa toho. Nevedel som, či to s peniazmi zvládnem a či je takýto život pre bežného Slováka vôbec možný. Pochyboval som, či sa na mňa klienti nevykašlú, keď nebudem dostupný osobne či na telefóne. Ale aj toto zariskovanie vyšlo a výlet prebehol bez problémov.  Po tomto tripe som si bol istý, že cestovať sa dá dlhodobo aj z obyčajného slovenského platu. Odvtedy som absolvoval mnoho cestovateľských tripov, napríklad aj 5 mesačnú sólo cestu po Ázii a dokonca som sa odsťahoval do Taiwanu.

„Prečo som ti rozpovedal celý tento príbeh? Aby si videl, že zmena typu „klasická práca od deviatej do piatej“ na „život cestovateľa“ netrvá jeden deň.“

Vyžaduje si niekoľko mesiacov až rokov samoštúdia, makania, ale aj hľadania samého seba. No a k tomu všetkému treba kus odvahy robiť správne životného rozhodnutia a nastavenie priorít. Ale na to sa pozrime detailne v ďalšej časti článku.

Ako si teda momentálne na cestovanie zarábam?

Rozpíšem moje zdroje príjmu konkrétne, aby som tu len netrepal motivačný bullshit: 

• Robím dizajn webových stránok pre klientov. To je môj hlavný zdroj príjmu už takmer 10 rokov.  Posledných 7 rokov pre svojich klientov pracujem na diaľku pomocou notebooku a internetu
• Bavili ma filmy, bavilo ma cestovanie, tak som o tom začal písať blog (blogg.sk). Síce som to začal flákať a napísal asi 5 článkov za rok, napriek tomu si to čitateľov našlo. Reklama na blogu mi zarobila za rok niekoľko stoviek eur, čo poskytovalo aspoň nejaké náklad na letenky. Momentálne sú tieto príjmy zo starého blogu oveľa nižšie.
• Keď bolo slabšie pracovné obdobie, tak som neplakal, ale skúsil nový biznis – predaj grafiky na themeforest.com. V podstate som spravil dizajn, ktorý sa tam predáva za pár šupov. Našťastie sa ľuďom páčil a mám tam už stovky predajov. Predaj týchto šablón mi prináša malý pasívny príjem.
• Po novom využívam to, že skúšam na Taiwane učiť angličtinu. Posledný rok v nej komunikujem denno denne, tak prečo to nevyužiť?

Aké sú moje reálne mesačné príjmy, z ktorých si platím svoj život na cestách?

Život a príjmy freelancera, teda človeka, ktorý pracuje na voľnej nohe sú veľmi nestabilné. Preto svoje príjmy nerád priemerujem, nakoľko môže byť každý mesiac úplne odlišný. Za svoj doteraz najúspešnejší mesiac som zarobil spolu cca 2400 €. Za najhorší mesiac považujem február 2016, keď za celý mesiac som zarobil len 10 €. Vidíš ako veľmi sa to môže líšiť?

Ak by som však naozaj mal všetko spriemerovať, posledné tri roky, keď cestujem najviac, zarábam v priemere asi 980 € mesačne v hrubom. To je cca priemerná mesačná hrubá mzda na Slovensku.

Z toho odvádzam každý mesiac zdravotné a sociálne odvody (momentálne cca 215 €) a každoročne v marci tiež daň. Ak si si myslel, že som milionár, ak cestujem toľko po svete, tak som ťa pravdepodobne práve poriadne vyviedol z omylu

Ako sa teda dá z priemerného slovenského platu toľko cestovať?

01. Cestovanie som si nastavil ako prioritu!

Vzdal som sa materiálneho života a konzumu, vlastním len minimum vecí, nemám hypotéku, mám 13 ročné staré auto, a najlacnejší telefón. Celý môj aktuálny šatník sa zmestí do menšieho batohu. Peniaze investujem do slobody a zážitkov. A takýto život nevyjde o veľa viac ako bežný život v Bratislave, takže si ho aj zo slovenského platu môžem dovoliť.

Príklad 1: Na Slovensku neplatím žiadnu hypotéku a v čase keď som odcestovaný dlhodobo ani nájom. Každý mesiac tak ušetrím cca 200 – 400 Eur, ktoré môžem použiť na ubytovanie v hoteloch a hosteloch. 

Príklad 2: Neplatím žiadny úver za auto, motorku alebo hocičo iné. Takto ušetrím 100 – 200 € mesačne, ktoré môžem využiť na nákup leteniek.

Naozaj je to hlavne o nastavení priorít. V seriály „How I Met Your Mother“ raz zaznela krásna myšlienka. Ak máš nejaký cieľ, tak sa pred každým rozhodnutím v živote spýtaj sám seba, ktorá možnosť ti pomôže tento cieľ splniť. Kúpiť si nové auto? Za tú sumu dokážeš cestovať po svete niekoľko rokov. Fakt potrebuješ najnovší iPhone? Za tú cenu máš dve spiatočné letenky do Ázie. A takto by som mohol pokračovať.  Namiesto zbierania vecí proste zbieram zážitky. Na čo bude človek o 20 rokov spomínať radšej? Ako splácal auto alebo ako surfoval na Bali?

02. Ak je peňazí menej, cestujem lacno a skromne

O lacnom cestovaní boli napísané tony textu na rôznych blogoch. Dobrý cestovateľ vie kombináciou odporúčaní a vlastných skúseností ušetriť nemalé peniaze. Osobne sa navyše dokážem poriadne uskromniť, čo vie môj čas na cestách predĺžiť. Ako veľmi dokážeš vystúpiť z komfortnej zóny je len na tebe. Mne nerobí raz za čas prespať v najlacnejšom hosteli, robiť výlety kedy spím len v stane a jedávam na miestach, kde sa stravujú len domáci a bežný turista by dostal sračku už len pri pohľade na takúto reštauráciu Keď mám lepší mesiac, nerobí mi problém priplatiť za hotel s bazénom a užiť si pivko v reštaurácii s pekným výhľadom. Svoje cestovanie teda vždy prispôsobujem aktuálnym zárobkom.

03. Cestujem hlavne do krajín, kde sú ceny lacnejšie alebo podobné ako na Slovensku

Najdlhšie trávim čas v krajinách, ktoré sú lacnejšie ako Slovensko, takže tam môžem s mojim platom vyžiť veľmi dobre (napr. Filipíny alebo Indonézia). Na Taiwane, kde teraz žijem, sú ceny podobné alebo len mierne vyššie ako na Slovensku.  Nič mi však nebráni prebrázdiť aj také drahé krajiny ako Island, Nórsko alebo Izrael. Len si v nich viac pritiahnem opasok, strávim tam o niečo menej času a cestovanie si tam spravím o dobrodružnejšie – napríklad prespím v stane v prírode a uvarím si jedlo na plynovom variči

A kde beriem čas na cestovanie?

Ako som už písal, v klasickej práci som dal výpoveď a tak som namiesto 20 dní plateného voľna získal 365 dní neplateného voľna A tu prichádza najťažšia časť môjho životného štýlu – skĺbenie cestovania s prácou. Občas je celkom náročné popri objavovaní krajiny a prežívania v rôznych podmienkach nájsť energiu a čas na prácu. Ale zatiaľ sa mi to darí.

Ako pracujem popri cestovaní?

• Keď cestujem, pracujem vždy po prebudení, kým mám najviac energie. Vtedy riešim malé a nezáživné úlohy, ku ktorým sa inokedy neviem dokopať.
• Veľké a kreatívne úlohy si nechávam vždy na večer. Síce som po dni plnom cestovania fyzicky unavený, myseľ je príjemné oddýchnutá, takže nápady prichádzajú ľahšie.
• Pri cestovaní som paradoxne viac produktívny, ako keď pracujem doma.  Doma človek prokrastinuje, je znudený, prezerá si facebook alebo spravodajstvo. Pri cestovaní chcem čím skôr dokončiť prácu a poponáhľať sa na pláž, takže od roboty zbytočne neodbieham.
• Niekedy si vyhradím týždeň len na cestovanie, ktorý dobieham týždňom vyhradeným na prácu.
• Moje pracovné prostredie? V 80% prípadoch pracujem na hotelovej izbe z postele s notebookom na kolenách Okrem toho väčšinou pracujem v nejakej kaviarni alebo v spoločenskej miestnosti hostelov.
• Moje cestovanie do veľkej miery ovplyvňujú termíny zákaziek, ktorým prispôsobujem svoje presúvanie a plány.

Moje tipy a odporúčania ako si vybudovať podobnú voľnosť pre dlhodobé cestovanie

• 01. Nastav si aj ty priority
  Toto je vlastne pointa celého článku. Ak chceš veľa cestovať, tak si to nastav ako prioritu. A všetky rozhodnutia prispôsobuj tomuto cieľu. Napríklad ja som raz odmietol prácu s platom 2500 €, pretože by som mal opäť obmedzený počet dní dovolenky a niekoľkomesačný trip po Ázii by nehrozil. Vykašlal som sa na výšku, vykašlal som sa na klasickú prácu, dokonca som odišiel z niekoľkoročného vzťahu, pretože som chcel namiesto usadenia a založenia rodiny ešte vidieť kus sveta. Žiadne z týchto rozhodnutí neboli ľahké a musel som si vybrať riskantný ťah namiesto zaručenej stability.
• 02. Skúšaj a špekuluj so spôsobmi zarábania
  Na začiatku sa určite venuj len jednej veci, aby si ju poriadne zmákol. Ale snaž sa využívať svoj potenciál a skúšaj veci, ktoré ti môžu priniesť finančný zisk bez toho, aby si sedel v práci. U mňa je to momentálne grafický dizajn, ale neskôr chcem speňažiť aj písanie blogu, zamerať sa viac na marketing a sociálne média a chcem začať s predajom fotiek. Okrem toho doučujem angličtinu. Proste špekulujem a skúšam. Profesií, ktorými sa môžeš živiť na cestách je neúrekom: dizajn, affiliate marketing, prevádzkovanie eshopu, kódovanie, programovanie, predaj fotiek, copywriting… Na internete sú návody na všetko. Len sa do toho pustiť.
  
• 03. Makaj, makaj, makaj
  Ako si čítal vyššie, aj ja som trávil dni, týždne a mesiace samovzdelávaním a prácou popri škole, či prácou popri práci A to odporúčam aj tebe. Makaj, rob kľudne aj zadarmo alebo za drobné, len aby si získal skúsenosti a naučil sa novú profesiu. Bez toho to nepôjde. A ak to raz prinesie dostatok financií, môžeš seknúť s prácou a vydať sa do sveta.
• 04. Uč sa nové veci
  V náväznosti na predchádzajúci bod – uč sa nové veci, nadobúdaj nové skills a nezabudni to využívať vo svoj prospech. Väčšina ľudí na tento bod dosť prudko jebe a roky stagnujú – a to je v živote veľmi obmedzujúce. Ja sa napríklad posledné roky snažím učiť a zdokonalovať jazyky, naučil som sa jazdiť na motorke, zlepšujem sa v písaní, fotení, v natáčaní a strihu videa a úplne som sa ponoril do fitness životného štýlu. Všetky tieto veci mi v živote veľmi pomáhajú a verím, že keď sa v nich zdokonalím ešte viac, tak niečo vyšpekulujem, aby mi priniesli nejaké euro (viď bod 2).
• 05. Využívaj to, čo už vieš a čo ťa baví
  Nie je nič lepšie ako zdokonalovať veci, ktoré už aspoň trochu ovládaš alebo ťa bavia. Baví ťa písanie a knihy? Tak si založ blog a venuj sa napríklad copywritingu. Vieš fotiť? Tak do toho investuj čas a peniaze, kúp poriadnu techniku a začni to robiť profesionálne. Chápeš čo myslím? Každý z nás má nejakú záľubu. Prečo sa v nej nezdokonaliť a nepremeniť ju na svoje živobytie?

Pre koho tento životný štýl nie je?

• Pre toho, kto potrebuje stabilitu.
  Ak si nevieš predstaviť život bez stabilného príjmu, tak to ani neskúšaj. Zarábanie na vlastnú päsť je riziko. Ako som písal vyššie, mal som mesiac, keď som zarobil len 10 € (a stále som musel zaplatiť 200 eurové odvody). Musíš rátať s tým, že občas stratíš klienta, občas ti niekto nepreplatí faktúru, alebo sa projekt natiahne. Vtedy môžu nastať naozaj ťažké chvíle.
• Pre toho, kto nemá rád zmenu
  Takýto život je sústavná zmena. Každých pár nocí iný hotel, vždy iné pracovné prostredie, občas náročné hľadanie miesta s internetom. Noví ľudia, nové pravidlá, nová kultúra. Ak máš rád svoj stereotyp, tak to nie je pre teba.
• Pre toho, kto sa nevie prinútiť k práci
  Najväčší boj každého cestovateľa, ktorý pracuje na cestách… Ako sa prinútiť k robote, keď máš hneď pod balkónom pláž? Tvoji parťáci chcú dnes piť do rána, ale tebe horia termíny. Treba si uvedomiť, že takýto život nie je dovolenka a každý deň keď nepracuješ, nič nezarobíš.
• S výhodami to prináša aj rovnaký počet nevýhod a treba si dobre zvážiť, či by pre teba nebolo lepšie klasické dovolenkovanie / cestovanie s ušetrenými peniazmi a neskôr návrat do klasickej práce.

Na záver

Dúfam, že ti to tento článok dokázal odpovedať na otázku, ako niekto dokáže dlhodobe žiť na cestách aj bez toho, aby mal bohatých rodičov alebo vyhral v lotérii.  U mňa bol tento životný štýl výsledkom dlhého a náročného procesu, ktorý stále pokračuje. Síce v článku neprinášam žiadny zaručený spôsob, ako žiť život bezstarostného cestovateľa, dúfam, že ti môj príbeh, skúsenosti a rady trochu ukázali, že sa dá život žiť aj inak.

Ďalšie zaujímavé články, ktoré ti odporúčam na túto tému prečítať:

• Milan Bez Mapy o tom koľko zarábajú blogeri
• Cestovateľ Hogy píše o tom ako cestovať a zarábať
• Roland Vojkovský o svojej skúsenosti, že práca na cestách nie je pre každého
• Gabka Kočšová napísala kompletný článok o digitálnom nomádsve (práci na cestách)

Inšpiroval ťa článok? Budem rád, ak ho ohodnotíš alebo zazdieľaš. Ak máš nejaké otázky alebo postrehy, neváhaj sa vyjadriť v komentároch  

Príspevok Pred 30-kou som navštívil 55 krajín. Kde beriem peniaze a čas na cestovanie? zobrazený najskôr Cestuj po svete.

1. Keď sa nemám kde vysrať

Áno, problém číslo jedna, ktorý ma serie najviac je, keď sa nemám kde vysrať. Nepotrebujem luxusný záchod, prežijem to aj v prírode, dokonca aj turecký hajzel a.k.a diera v zemi sa dá s ohrnutým nosom vydržať. Ale dám modelovú situáciu: Trmácaš sa v noci autobusom niekde v laoských kopcoch, do autobusu pre 40 ľudí natlačia 80, držíš to v sebe už niekoľko hodín a každý výmoľ na ceste je stresová situácia. No a napokon autobus zastaví o druhej v noci v strede ničoho v nehostinnom prostredí, kde jediný záchod je neidentifikovateľný ošťaný a obsraný objekt s miliónom múch a komárov, ktorý by si nedoprial ani najhoršiemu nepriateľovi. Už vieš o čom hovorím?

2. Keď je klimatizácia nastavená na teplotu „zamrzni ty zmrd“

Klasika v Ázii. Vonku 35 stupňov, v autobuse (v lietadle, v obchode) o 20 menej. Tak rád by som si na cesty v trópoch zbalil len tričká a plavky, ale bohužiaľ na dlhších cestách by som pri presunoch skončil s nachladnutím. A vlastne som aj niekoľkokrát skončil. Fakt nechápem tú logiku nastaviť klimatizáciu takto, namiesto rozumnej pohodlnej teploty.

3. Keď sa ma taxikár snaží oklamať

Ak by sa ma niekto opýtal, v ktorom turistickom meste sú poctiví taxikári, tak prisahámbohu by som nevedel.  Taxíkom sa snažím za každú cenu vyhýbať, ale keď už príde na túto výnimočnú situáciu, tak sa mi pravidelne stáva, že sa ma snažia oklamať. Buď ponúkajú prestrelenú cenu a nevedia, že som chudobný Slovák, ktorý im na to neskočí, alebo majú nastavený taxameter tak, že na ňom naskakujú horibilné sumy, alebo sa snažia chodiť krížom krážom po meste, aby nahnali viac kilometrov. Človek aby bol furt v strehu a dával pozor, aby ho neodrbali. Bohužiaľ, toto ma fakt serie a taxikári majú u mňa nulovú dôveru.

4. Keď mám predražený vstup alebo službu, len kvôli tomu, že som cudzinec

Na jednu stranu to chápem a treba niečo vyťažiť  z turizmu a motivovať domácich, aby navštevovali pamiatky. Čo však nemám rád, keď je tento rozdiel v cene aj 300%. To už je poriadny rip-off. Napríklad v takom Iráne pýtajú vstup pri všetkom a treba zaplatiť cca 5 – 6 eur len za to, že som cudzinec.  Takže ak si chcem pozrieť 5 mešít za deň, denný rozpočet sa pekne natiahne. Podobne je to aj v Thajských národných parkoch a xy ďalších miestach. Ďalší level sú obchody bez cien, v ktorom ti od oka vyrátajú vyššiu cenu, lebo si turista. Nuž, treba si asi len zvyknúť, že pre mnohých domácich sme len chodiace peňaženky.

5. Čínske stáda dovolenkárov

Tento typ turizmu príliš nechápem, aj keď sa snažím. Ani neviem, ako si to môžu užívať oni sami, keď ich naraz niekde „vylodia“ a miesto sa behom okamihu zaplní stovkami ľudí, ktorí sú vedľa seba natlačení, kričia po seba a vyťahujú svoje obrovské tablety, aby odfotili každý kameň. Nedajbože je na nejakom mieste voda. To musí mať každý z nich krikľavú oranžovú záchrannú vestu a celá scenéria sa tým pádom mení na nepoznanie. Tieto návaly z čínskych cestoviek mi proste nesedia – objavia nejaké pekné miesto, vrhnú sa tam a devastovanie prírody ja odštartované. Číňania mi samozrejme nevadia,  dokonca s nimi rád prehodím pár viet, pokiaľ nejde o ten typ grgajúcich a nekultivovaných jedincov, čo pri jedení dokážu mľaskať tak, že prehlušia aj rádio. Čo ma serie, je to stádové chovanie a neregulovaná masová turistika bez nastavených pravidiel.  Niektoré miesta na svete by si naozaj zaslúžili nejakú reguláciu a nastavenie kapacity ľudí, lebo inak sa tam budeme akurát tak všetci tlačiť a namiesto prírody budeme mať fotky čínskych dovolenkárov (a to nehovorím o tom, jak zaplače mother príroda).

6. Otravní predavači a taxikári

Hello my friend! Hello My brother from another mother! Where are you from? Massage? Taxi? Weed??

Poznáš to? Otravné, že? Človek len vyjde na ulicu a už po ňom niekto kričí, len aby z neho dostal peniaze. Na exotických miestach úplne stačí, že je človek biely alebo má v rukách foťák. Trúbia na neho taxíky, hučia tuk-tukári, predavači ponúkajú všetko od klobúkov po trávu. Prvé dni sa to dá zniesť a s úsmevom slušne odpovedám „nie, ďakujem“, ale po pár dňoch ma to už serie a nastupuje tvrdá ignorácia.

7. Keď mi let znepríjemňujú ostatní pasažieri

Lietanie a dlhé presuny dokážu byť vyčerpávajúce. Špeciálne, ak máte šťastie na nie úplne ideálnych spolupasažierov. Ja sa snažím byť tolerantný a chápajúci, ale dokáže byť niekto naozaj spokojný, ak mu v priebehu letu kope do sedadla neposedné dieťa? Alebo tam huláka banda opitých slovenských dovolenkárov? Prípadne ak si vedľa vás sadne 150 kg hovädo, ktoré sa cez opierku prelieva do vášho osobného priestoru?

8. Nekonečný čas v radách na letiskách

Toto je táák otravnéé! Vždy som rád, keď sa podarí prejsť celým procesom raz dva, ale to je skôr ojedinelé.  Normálne je to skôr vystátie rady na check-in, potom na kontrolu batožiny, potom na kontrolu pasu, 10 hodinový let a zas to isté – čakanie na batožinu a nekonečné postávanie v rade na imigračnej kontrole.  Niektorí ľudia to asi milujú, lebo ja osobne nechápem ani státie v rade, kým sa otvorí gate. A tiež státie v uličke lietadla po pristátí, pokiaľ neotvoria dvere. Tí ľudia čo to robia musia byť poriadni masochisti.

Trpezlivosť nie je moja silná stránka a toto ma jednoducho ubíja. Ako rád by som bol, keby mali na letiskách viac zamestnancov, ktorí sa postarajú o rýchlejší priebeh…

9. Komáre!

Komáre sú moje prekliatie. Keď mi niekto povie, že ma má rád alebo ma ľúbi, tak je to nič v porovnaní s tým, ako ma milujú komáre! Keď cestujem v skupinke, ostatní si často tento otravný hmyz ani nevšimnú, zatiaľ čo ja mám už 5 štípancov.  Bez kvalitného repelentu v exotických krajinách večer ani nemôžem vyjsť von.  Raz som dokonca skončil kvôli poštipnutiu v kambodžskej nemocnici. Odvtedy tie tvory neznášam ešte viac.

10. Ak niekto v hosteli chrápe. Alebo smrdí. Alebo je bezohľadný kkt.

Spanie v hosteloch z času na čas zvolím nielen preto, že je to najlacnejšia forma ubytovania, ale aj kvôli tomu, že je to perfektné miesto na spoznávanie ďalších cestovateľov. Nevýhoda je v tom, že v jednej miestnosti spolu spí aj 15 ľudí a to prináša vysokú šancu, že niekto z nich chrápe, smrdí alebo je bezohľadný  kokot.  Niekedy je dokonca tá koncentrácia dosť vysoká aj keď je v miestnosti menej ľudí – napríklad raz v Istanbule sme boli na izbe len štyria. Jeden šľahol smradľavé ponožky pod posteľ, aby celá izba voňala, ďalší nahlas chrápal a tretieho to sralo tak, že začal búchať topánkou do postele a všetkých pobudil. No nenaser sa!

Na záver

Tak toto bolo 10 vecí, čo ma na cestovaní serú najviac. Nevadí mi časový posun, ani nepohodlná posteľ, ani keď sa spálim,  ani že musím vláčiť ťažký batoh. To všetko prežijem,  ale veci spomenuté hore má spoľahlivo naserú vždy. Ale na cestovanie určite nezanevriem. Napriek zopár otravným záležitostiam toho ponúka veľmi veľa a tie krásne miesta a zážitky za to všetko stoja

Čo hovoríš na môj zoznam? A čo serie na cestách teba? 

Príspevok 10 vecí, čo ma na cestovaní serú! zobrazený najskôr Cestuj po svete.